V dňoch 13. až 15. novembra sa v Bratislave v Divadle Astorka Korzo ’90, 16. novembra v Banskej Bystrici v Divadle na Rázcestí a 17. novembra v Starej Tržnici v Bratislave konal siedmy ročník Stredoeurópskeho fóra – opäť v predvečer výročia Nežnej revolúcie, ktorá sa začala verejnými debatami v divadle.

Ročník 2015 Stredoeurópskeho fóra prebiehal v období, ktoré bude pravdepodobne raz považované pre našu časť sveta za zlomové. Hlavný titul – Všetci klamú – mal vyjadriť všeobecný pocit zneistenia a vzájomnej nedôvery, sklamania a zúfalstva, ktorým boli tak u nás, ako v celej Európe poznačené posledné mesiace a dni. Toto konštatovanie je zároveň ospravedlnením, prečo netreba rozmýšľať, prečo môžeme zostať ľahostajní k utrpeniu iných, ale aj k našej vlastnej budúcnosti. A práve o tom, čo tento všeobecný pocit spôsobuje a ako ho prelomiť, sa hovorilo v Bratislave a Banskej Bystrici.

Stredoeurópske fórum sa začalo hviezdnym večerom pod titulom Zmysel pamäti. Slovenskej verejnosti sa po prvý raz predstavil autor oscarového Predčítača, nemecký spisovateľ, esejista a ústavný sudca Bernhard Schlink v debate s poľsko-kanadskou spisovateľkou Evou Hoffman, ktorá vo svojej autobiografi ckej knihe Stratená v preklade zachytila príbeh taký veľmi podobný tým, ktorým sa dnes v Európe prizeráme. Témou ich večera bola zmanipulovaná historická pamäť.

V tom čase sa ešte nevedelo o hrôzach, ktoré sa práve v ten večer odohrali v Paríži, a organizátori stále dúfali, že Juraj Kušnierik, ktorý mal pôvodne moderovať jeden z panelov, sa zotaví po náročnej 12-hodinovej operácii srdca, čo podstúpil v Reykjavíku. Až neskôr večer sa do Bratislavy dostali správy o parížskej tragédii i smutná zvesť o tom, že Juraj svoj boj prehral. Panel pod titulom Anamnéza vzdoru, venovaný ruskému rocku, bol preto zrušený.

Európska únia čelí najväčšej kríze vo svojich doterajších dejinách – sú jej hodnoty skutočné? Tieto témy debaty s názvom Nové osvietenstvo nadobudli novú aktuálnosť vo svetle parížskej tragédie, pre ktorú sa niektorí z ohlásených účastníkov nemohli na Stredoeurópskom fóre zúčastniť. Francúzsky filozof Pascal Bruckner do Bratislavy nedoletel, no českému spisovateľovi a Parížanovi Patrikovi Ouředníkovi boli viac než dôstojnými partnermi litovský filozof Leonidas Donskis a bosniansky divadelný režisér Haris Pašović.

Sú utečenci hrozbou – a ak áno, v čom? Môže Európa zvládnuť súčasný nápor migrantov? Ďalší z pôvodne ohlásených účastníkov panelu Vitajte v Európe a jeden z najuznávanejších svetových expertov na súčasné islamské komunity v Európe, francúzsky sociológ Gilles Kepel, sa v dôsledku parížskej tragédie muselokamžite vrátiť do Paríža. O zaujímavú a poučnú debatu sa postarali svetoznámy bulharský politológ Ivan Krastev, riaditeľka Úradu pre ľudské práva mesta Viedeň, urbanistka Shams Abadi, mladá nigérijsko-nemecká autorka Olumide Popoola a slovenský prozaik Michal Hvorecký.

Nobelovská Svetlana Alexijevič, ktorá sa ešte pár týždňov pred začiatkom Stredoeurópskeho fóra do Bratislavy tešila, bohužiaľ, nakoniec svoju účasť pre veľké zaneprázdnenie odriekla. O nesmrteľnej sovietskej duši a argumentoch Kremľa v paneli zvanom Dobrý Putin nakoniec živo diskutovala najprekladanejšia ukrajinská spisovateľka Oksana Zabužko so slávnym ruským spisovateľom Viktorom Jerofejevom a kultúrnym publicistom Artemijom Trojickým.

V Salóne nezávislých sa o autonómnom myslení, kritike kapitalizmu a Putinových sirénach čiže západnom vplyve kremeľskej propagandy rozprával ukrajinský literárny kritik a prekladateľ Jurko Prochasko s britským publicistom Tonym Curzon Priceom a poľským ľavicovým sociológom Sławomirom Sierakowskym.

O zmysle Višegrádskej štvorky debatovali pred preplneným hľadiskom divadla Astorka-Korzo’90 poľský historik Adam Michnik, český literárny historik Martin C. Putna, spisovateľ a novinár Martin M. Šimečka a veľký maďarský fi lozof G. M. Tamás.

K sprievodným podujatiam Stredoeurópskeho fóra už tradične patria kultúrne akcie: tento rok to bolo predstavenie Divadla bez domova Povinné čítanie inak, osobitý príspevok na tému mýtov a právd, a fotografi cká výstava víťaza Slovak Press Photo Roberta Tapperta s názvom #ID, snímky poškodených, zvetraných, roztrhaných dokumentov, dokladov a pasov utečencov, nájdených pri srbskomaďarskej hranici. Novinkou roku 2015 bol nový formát – Nočné Fórum. V priebehu dvoch večerov mala slovenská verejnosť možnosť vyspovedať dvoch svetoznámych autorov o ich tvorbe a vypočuť si ukážky z ich diel. Oksana Zabužko a moderátor Peter Michalík čítali z jej románu Múzeum opustených tajomstiev a Bernhard Schlink predstavil svoju poviedku Nevera zo zbierky Úteky z lásky, ktorú v novom slovenskom preklade prečítala Ingrid Timková, členka Činohry Slovenského národného divadla.

Stredoeurópske fórum pokračovalo 16. novembra v Banskej Bystrici, v Divadle na rázcestí, kde o hlavnej téme Všetci klamú diskutovali s moderátorom Michalom Havranom sociologička a bývalá premiérka Iveta Radičová, ukrajinská spisovateľka Oksana Zabužko a litovský fi lozof Leonidas Donskis. Podujatie vzniklo v spolupráci s občianskym združením Nie v našom meste. V Banskej Bystrici sa však fórum neskončilo.

Na druhý deň – presne na výročie 17. novembra, – sa v priestoroch Starej Tržnice v Bratislave diskutovalo celé popoludnie pod spoločným názvom Nové ploty. Stredoeurópske fórum sa na tomto maratóne podieľalo dvoma diskusnými panelmi o jednej téme: Znovurozdelená Európa. Politologička Soňa Szomolányi, rakúsky fi lozof Robert Menasse, historik Milan Nič, britský politológ Ben Tallis, európsky politik a bývalý rakúsky minister obrany Werner Fasslabend a novinár a spisovateľ Martin M. Šimečka sa zhodli na tom, že naša časť Európy sa znovu – tentoraz spontánne – vzďaľuje Západu. A zároveň hľadali odpoveď na to, či tomu môžeme ešte nejako zabraniť.

Hannah Arendt v eseji Pravda a politika napísala: „Bez toho, aby boli zaručené overené fakty, je sloboda názoru fraškou.“ Dúfame, že týchto päť novembrových večerov nám pomohlo aspoň trochu rozmotať klbko lží a poloprávd, v ktorých sú fakty schované.

PIATOK 13. 11. 2015)(OTVORENIE STREDOEURÓPSKEHO FÓRA

PAVEL TYCHTL)(predstaviteľ programu Európskej komisie Európa pre občanov, otvoril večer pôsobivým prejavom o európskych hodnotách: „V máji roku 1933 Ernst Bertram, profesor literatúry na univerzite v Kolíne nad Rýnom, píše svojmu priateľovi Thomasovi Mannovi o tom, že sa zúčastnil na obrade pálenia ne-nemeckých kníh pri univerzitnom pamätníku padlých vojakov. V liste uvádza, že sa mu podarilo pred spálením zachrániť knihy svojho priateľa literárneho kritika Friedricha Gundolfa (nie však Mannove knihy), a že po slávnostnom ‚auto- da-Fe‘ pocítil pokoj v duši. Thomas Mann mu odpísal o niekoľko mesiacov neskôr. ‚Milý Bertram, ži si dobre vo svojom národnom skleníku, kde ťa brutalita chráni pred pravdou.‘ Stredoeurópske fórum nám pripomína, že existuje ľudské spoločenstvo, občianska spoločnosť, a že v tejto časti Európy sa vyskytuje otvorená spoločnosť, nezatvorená do skleníka kolektívnych ilúzií. Často počúvame, že jedinými hodnotami sú hodnoty našej vlastnej komunity. Že je dôležitejšie byť pragmatický než ľudský. Takéto veci v tejto časti Európy neodzneli po prvý raz. Tu sa z drobných urážok stávajú obrovské tragédie; je to miesto, kde nenávisť a chamtivosť ženú suseda do boja proti susedovi. Toto je Európa prázdnych miest, stratených tvárí, umlčaných hlasov a súperenia v utrpení. Je to priestor, kde sa na troskách bývalých synagóg budujú parkoviská. Ale je to aj Európa Franza Werfela, Karla Krausa, Josepha Rotha, Stanisława Reymonta, Františka a Jiřího Langerovcov, Tomáša Masaryka a Václava Havla. Je to miesto, kde sa ľudstvo napriek tomu všetkému zmohlo na nesmierne prejavy solidarity a súcitu naprieč jazykovými, náboženskými a národnými hranicami. Hovoria nám, že v čase krízy musíme obetovať svoje ideály, že máme rozmýšľať realisticky. Hovoria nám, že otvorenú spoločnosť ohrozuje rôznorodosť, že hranice nášho národného skleníka sú dôležitejšie než pluralita. A práve tu musíme trvať na tom, že pohostinstvo je nadradené strachu, že hodnoty sú univerzálne a vzťahujú sa na všetkých ľudí a že život v pravde nemôže nahradiť život v nevedomosti a selektívna morálka. Tu, v tejto časti Európy, sa začína naša zodpovednosť za celú Európu. Naša ľudskosť je východiskovým bodom pre ľudskosť iných. Práve tu musíme konať. Z tohto dôvodu je mimoriadne dôležité, že sa stretávame tu v Bratislave a neskôr v Banskej Bystrici, aby sme zaplnili prázdne miesta tvárami tých, čo zmizli, a hlasmi tých, čo boli umlčaní. Musíme zasa oživiť pestrú paletu ľudskosti, ktorá kedysi charakterizovala túto časť Európy, a musíme vytvoriť spoločnosť otvorených sŕdc a otvorených myslí. Musíme realizovať sen o ,spravodlivých, šľachetných a inteligentných‘ krajinách.“

ROBIN GOSEJOHANN)(z Nadácie ERSTE vo Viedni na úvod zrekapituloval dôvody, pre ktoré nadácia podporuje Stredoeurópske Fórum: „Bratislava a Viedeň zdieľajú mnohé kultúrne a sociálne hodnoty. Stredoeurópske fórum je postavené na jednej z hlavných myšlienok roku 1989, ktorou je otvorenosť svetu. Tejto hodnote prikladáme aj my v Nadácii ERSTE obrovský význam vo všetkých projektoch, ktoré podporujeme. Spája nás ďalej aj dôležitosť, ktorú pripisujeme otvorenosti a slušnosti, ako aj viera v silnú občiansku spoločnosť. Otázka, ktorá sa v poslednom čase tisne na pery znie: Je občianska spoločnosť vždy len pozitívna? Dá sa povedať, že Pegida v Nemecku či Jobbik v Maďarsku sú súčasťou občianskej spoločnosti? Sociológ Helmut K. Anheier defi nuje občiansku spoločnosť ako ,sféru mimo rodiny, vlády a trhu, kde sa ľudia dobrovoľne združujú v snahe presadzovať spoločné záujmy, založené na slušnosti‘. Slušné správanie znamená viac ako zdvorilosť. Podľa Inštitútu pre slušnosť v politike (Institute for Civility in Government) ,slušnosť znamená možnosť vyjadriť nesúhlas, a pritom rešpektovať iných, hľadanie spoločného menovateľa ako východiskový bod pre dialóg o rozdieloch. Je to náročná snaha o dialóg aj s ľuďmi, s ktorými vedieme hlboké a búrlivé spory. Znamená to, že si vypočujeme hlas každého a nikoho neignorujeme.‘ Je jasné, že organizácie ako Pegida nemajú záujem hľadať spoločných menovateľov. Nadácia ERSTE je partnerom Stredoeurópskeho fóra od samého začiatku, od prvej konferencie v roku 2009, ktorej téma znela Čo sa stalo s demokraciou? Celé tieto roky Stredoeurópske fórum ponúka priestor na verejnú diskusiu. Diskusie sa nekonajú za zatvorenými dverami, verejnosť sa ich môže zúčastniť bezplatne a formát diskusií je zrozumiteľný. Aj tento rok sú súčasťou Stredoeurópskeho fóra zaujímavé sprievodné podujatia a predstavenia, ktoré Nadácia ERSTE podporuje rovnako ako nezávislú slovenskú kultúrnu platformu tranzit. sk a mimoriadne jej záleží na tom, aby sa tieto podujatia konali teraz i v budúcnosti. Spoločnou témou jednotlivých panelov je Všetci klamú čiže pravda a lož. Ako povedali Aischylos a Rudyard Kipling, ‚Prvou obeťou vojny je pravda‘ . Vojna zatiaľ nevypukla, ale znovu sme sa jej začali báť. Jedným zo záverov každoročnej Viedenskej politickej konferencie, ktorá sa konala v októbri, je, že neustály mimoriadny stav sa stal čímsi normálnym. Žijeme v čase kríz – v posledných rokoch to bola najprv fi nančná kríza, teraz je to utečenecká kríza. V tej prvej išlo o dôveru vo fungovanie fi nančných systémov, mnohí ľudia sa museli zmieriť s tým, že ich dôchodky sa vyparili, tá druhá sa stala obrovskou zaťažkávacou skúškou pre Európsku úniu. V týchto krízových časoch sa pravda stáva jednou z prvých obetí. Tradičné médiá – noviny a televízia – strácajú príjmy z reklamy a musia sa snažiť zarábať inak, čo neprispieva k pravdivému informovaniu. V skutočnosti asi neexistuje jednoznačná pravda ani lož, len čosi uprostred. A to práve zasa evokuje pojem slušnosti: nejde o lži, ale o hľadanie spoločnej pôdy pre dialóg, vďaka ktorému čomusi porozumieme viac ako predtým. Diskusie na pôde Stredoeurópskeho fóra dokazujú, že sa to dá. Prajem Vám plodné diskusie a zaujímavú výmenu názorov.“

Aj slovenský fi lozof EGON GÁL sa vo svojom úvodnom zamyslení odvolal na titul konferencie: „Možno neklameme všetci, ale nikto nikomu neverí. Hannah Arendt 1965 vyhlásila, že ,keď ľudia nemajú prístup k pravdivým informáciám, sloboda je vylúčená‘. O tridsať rokov neskôr fi lozof Richard Rorty skonštatoval, že ľudia nikdy nebudú mať prístup k pravdivým informáciám, politici nikdy nebudú hovoriť občanom to, čo hovoria sami sebe, a prišiel s postulátom: ‚Starajte sa o slobodu, pravda sa o seba postará sama.‘“ Aktualizovaná parafráza tohto výroku podľa Egona Gála znie: „Postarajte sa o dôveru, pravda sa o seba postará sama.“ Otázkou, ako to urobiť, sa zaoberal Dan Ariely v knihe Ako klameme ostatných aj samých seba (The Honest Truth about Dishonesty), v ktorej opisuje zaujímavé experimenty. Vyplýva z nich, aké je pre ľudí dôležité uvedomiť si, že patria do spoločenstva dôvery, a to už stačí na to, aby menej klamali a podvádzali. Ako napísal Ivan Krastev v knihe In Distrust we Trust (Viera v nedôveru), pre fungovanie demokracie je životne dôležitá dôvera. Ďalším životne dôležitým faktorom je empatia, na čo poukázal Barack Obama, keď vyhlásil, že ak rozšírime kruh empatie na ľudí, ktorí sú v núdzi, hoci sú pre nás cudzí, je veľmi ťažké nekonať. „Dejiny Európy môžeme chápať aj ako prerušovaný proces neustáleho rozširovania kruhu dôvery a empatie a Európska únia je vlastne posledný pokus o toto rozšírenie kruhu. Strach a nedôvera sú najväčšie inhibítory jeho rozširovania.“

ZMYSEL PAMÄTI)(

V skvelej úvodnej diskusii, ktorú moderovala americká fi lozofka SIOBHAN KATTAGO, poľsko-kanadská autorka EVA HOFFMAN diskutovala s nemeckým spisovateľom BERNHARDOM SCHLINKOM o pamäti a rozličných spôsoboch, akými sa ľudia, ktorí prežili holokaust, a Nemci vyrovnávali s hrôzami druhej svetovej vojny. Prebrali pritom otázku viny a kolektívnej viny; rozličných druhov mlčania, ako aj zmierenia a odpustenia, a schopnosť literatúry načrieť do najhlbších kútov ľudských emócií.

EVA HOFFMAN)(vyrastala s príbehmi svojich rodičov, ktorých pred holokaustom zachránili ich ukrajinskí a poľskí susedia. Poznala ich tak dôverne, že si občas nebola istá, či to nie sú jej vlastné spomienky, a práve preto sa jej celoživotným cieľom stalo dozvedieť sa čo najviac a doplniť pamäť dejinami. Po vojne sa vytvoril mýtus „mlčanlivého preživšieho“: otec Evy Hoffmanovej mlčal takmer celý život; jej matka síce o svojich zážitkoch rozprávala, bol to však roztrieštený prejav, a nie vyrozprávaný príbeh. „Existuje niekoľko druhov mlčania: mlčanie odmietania alebo dištancovania sa, ktoré stelesňoval strach Prima Leviho, že mu nikto neuverí. Je tu aj traumatické mlčanie, keď reč zamrzne tak, ako traumatické zážitky zastavia čas a psychiku – v taký prípadoch treba vyvinúť priam nadľudské úsilie, aby sa dotyčný otvoril novým zážitkom. Ďalej je tu mlčanie tých, čo si uvedomili hranice ľudskej reči; mlčanie, ktorým si ľudia chránia svoje súkromie, ale aj mlčanie v zmysle chvíľkového odpočinku od povinnosti podať svedectvo. A mnohí ľudia mlčali jednoducho preto, lebo ich nikto nepočúval.“

BERNHARD SCHLINK)(prešiel vlastným procesom vyrovnávania sa s minulosťou a vinou Nemecka. Keď sa po prvých súdnych procesoch v päťdesiatych rokoch a po procese so strážcami z koncentračného tábora Osvienčim začiatkom šesťdesiatych rokov na verejnosť dostala pravda o holokauste, skoro najhoršie zo všetkého bolo preňho zistenie, že ľudia, ktorých si vážil (uznávané autority ako učitelia či lekári) alebo ľudia, ktorých mal rád, sa dopustili takých príšerných činov. Bernhard Schlink sa stretol aj s ľuďmi, ktorí spáchali obludné zločiny, no pritom neboli obludami, o to ťažšie to bolo prijať. Pri skúmaní minulosti a v snahe posunúť sa ďalej od minulosti si jeho generácia uvedomila, na akom tenučkom ľade stála nemecká kultúra a ako ľahko sa tento ľad začiatkom tridsiatych rokov preboril. „Ako sa to mohlo stať a nakoľko tenký či hrubý je ľad, na ktorom žijeme teraz? Mohlo by sa to stať znova?“ Tieto a podobné otázky si kládli ľudia z jeho generácie. Podľa Bernharda Schlinka jedným z dôvodov, prečo sa to stalo, bolo, že „Weimarská republika nemala dostatočne silné inštitúcie, bola to len prázdna kostra. Preto nestačí hodnoty učiť, musia byť zakotvené v našich inštitúciách. Len potom sa môžu prenášať na ďalšie pokolenia, a vďaka tomu ľad hrubne.“ Bernhard Schlink prikladá veľkú váhu tomu, aby svojich študentov naučil obhajovať svoje práva, aby našli odvahu postaviť sa na odpor. „Pre generáciu mojich detí a vnukov je protest proti niečomu samozrejmosťou, mainstreamom. No budú sa vedieť postaviť proti mainstreamu, ak to bude treba?“

EVA HOFFMAN pripomenula, že v prípade Poľska a ostatných socialistických krajín fungoval ešte ďalší typ mlčania – mlčanie potláčania pravdy. Keďže židovské utrpenie nebolo súčasťou ofi ciálneho diskurzu o vojne, neodohrali sa verejné diskusie, téma ostala nespracovaná. „Mali by sme sa snažiť porozumieť dejinám tak, aby sme sa nesústredili len na drámu. Miesto toho by sme mali viac rozmýšľať o dejinách a o demokratických hodnotách.“ Obaja diskutujúci sa zhodli na tom, že toto popieranie pamäti v Strednej a Východnej Európe možno do istej miery vysvetľuje, ako ľudia v tomto regióne reagovali na utečeneckú krízu – ich reakcia vyplýva z toho, že multikultúrne dejiny týchto krajín sa rozriedili, čím sa skreslili dejiny. Keď existuje cenzúra a popiera sa minulosť a isté otázky ostávajú nespracované, pomáha to udržiavaniu cyklu stereotypov, povedala Eva Hoffman. Autorka je presvedčená, že „literatúra je unikátny žáner, ktorý prepája vnútornú sféru subjektivity s vonkajším kontextom, štruktúry spoločnosti so širšími príčinami a následkami. Dokáže to vďaka tomu, že reprodukuje vnútorný život.“ Bernhard Schlink úlohu literatúry vníma inak: „Čítam, aby som sa dozvedel, kým som. A aj píšem preto, aby som sa dozvedel, kým som.“ Nie je však presvedčený, že je to možné len prostredníctvom literatúry, skôr ju pokladá za dôležitý hlas spomedzi mnohých ďalších, ako je hudba, výskum, historické dokumenty.

SOBOTA 14. 11. 2015)(DOBRÝ PUTIN

CHRIS KEULEMANS)(moderoval mimoriadne živú debatu medzi ukrajinskou autorkou OKSANOU ZABUŽKO, ruským spisovateľom VIKTOROM JEROFEJEVOM a ruským kultúrnym publicistom ARTEMIJOM TROJICKÝM. Okrem ‚dobrého‘ Putina (a ‚dobrého‘ Stalina a Hitlera) prišla na pretras pravda a lož, mechanizmus súčasnej ruskej propagandy, kremeľský romantizmus a ruská povaha, vojna na Ukrajine, nenávisť a beznádej a otázka, čo nás čaká po Putinovi. O napätie sa postaral samotný názov diskusie, inšpirovaný titulom knihy VIKTORA JEROFEJEVA Dobrý Stalin.

OKSANA ZABUŽKO je presvedčená, že sme v stave vojny – celé minulé storočie bolo storočím vojny, ktorá sa občas vynárala na povrch a neskôr sa rozplynula do menších konfl iktov, až kým prišiel rok 1989 a 1991. „Západ to chápal ako svoje víťazstvo, ale z dnešného pohľadu sa zdá, že to bol trochu podvod KGB, ktorá sa veľmi rýchlo zbavila dymovej clony komunizmu, aby si zachovala štruktúru moci a vybudovala nové impérium.“ Dôkazom kontinuity tejto neslávne známej inštitúcie a jej predchodcov je, že ruská vláda nedávno predĺžila termín utajenia dokumentov ČEKA, NKVD a KGB od roku 1918 po rok 1991, ich činnosť pokračuje a v súčasnosti sa zameriava na západnú pravicu. To, čo sa teraz deje na Ukrajine, je prípadová štúdia. „Roky sa tam šírila ruská propaganda. No napriek pätnástim rokom demoralizácie médiami sme sa minulú zimu ako spoločnosť prebudili a začali sme klásť odpor.“ Rusko-ukrajinská vojna naučila Ukrajincov odlišovať klamstvo od pravdy a „ten vnútorný cit o tom, čo je zlé, falošné a klamlivé a čo je reálne, to je najväčšie tajomstvo kultúry, pretože to, čo sa v súčasnosti deje, je v podstate rabovanie našej civilizácie pod zámienkou lokálnych konfl iktov. Tieto lokálne konfl ikty sú útokom na vašu myseľ s cieľom vytvoriť úplne falošné vnemy, ktoré vás nechajú bezmocnými a znemožňujú vám dospieť k rozumným záverom pri obhajobe svojich záujmov.“

ARTEMIJ TROICKIJ)(nepovažuje slogan Všetci klamú za výstižný. „Rovnako by sme mohli povedať, že všetci hovoria pravdu alebo že nikto nie je nevinný. Je to odraz reality, ktorá nás obklopuje, ale väčšina tých klamstiev pochádza z vládnych zdrojov, z televízie, a najväčším šampiónom v tejto disciplíne je Vladimir Putin. Tento človek klame každým dychom, ale nepokladá to za morálny zločin, je to pre neho jednoducho nástroj, ktorý sa naučil používať v KGB.“ Nemali by sme veriť prieskumom verejnej mienky, podľa ktorých Putina podporuje 85 či 89 percent obyvateľov. V Rusku dnes vládne rovnaká atmosféra ako v osemdesiatych rokoch a ľudia sa boja odpovedať úprimne. V skutočnosti ho podporuje len asi 10 až 15 percent, asi rovnaký počet ho nenávidí a ostatným je to jedno. „Nemožno však očakávať, že ekonomické problémy alebo sankcie niečo zmenia, pretože ruský človek je zvyknutý na otrasnú hospodársku situáciu. Nie je vylúčené, že sa vzbúria ľudia z Putinovho najbližšieho okolia, ak prídu o investície, domy na Azúrovom pobreží a nebudú môcť posielať deti a manželky do zahraničia. Potom by mohlo dôjsť k vnútornému puču.“

Jediná pravda neexistuje ani podľa VIKTORA JEROFEJEVA. Aj denník Pravda bol pravdou iba jednej vrstvy, potom jednej skupiny, a napokon už len jedného človeka. Nesúhlasí však s názorom, že Putin klame: „Som presvedčený, že má čisté svedomie a keď sa pozerá do zrkadla svojich hodnôt – sú to samozrejme hodnoty KGB – určitých komunistických ideálov, ku ktorým je primiešané trochu pravoslávia a ktovie čoho ešte, je presvedčený, že na východe Ukrajiny nebojuje s Ukrajincami, ale s Američanmi a tretia svetová vojna sa už začala, že s nimi musíme bojovať a brániť svoje hodnoty pred Západom. Verí, že pravda je mnohostranná a že on predchádza tretej svetovej vojne tým, že ju premení na lokálnu vojnu.“ V súčasnej horúcej atmosfére represií a autoritarizmu po Putinovi môže prísť úplne neliberálny politik, niekto ako napríklad Kadyrov. Lepší scenár by bol podľa Viktora Jerofejeva Medvedev. „Vtedy by mohla preskočiť akási liberálna iskierka, ale v krajine so surovou diktatúrou nemôže vzniknúť liberalizmus. Je úplne jasné, že nie všetci ho zbožňujú a nekľačia pred ním na kolenách, ale majú ho radi napríklad preto, lebo Ukrajincom zobral Krym.“ Ruský národ má celkom inú predstavu o smrti ako Európania: „Druhú svetovú vojnu sme vyhrali preto, lebo ruskí vojaci išli na smrť bez obáv. Rusi jednoducho vedia, že sú zameniteľní, že miesto Vasju príde Peťa – preto sme prišli až do Berlína rýchlejšie ako Američania.“ (…) „Rusko, na rozdiel od západnej civilizácie, má predstavu, že človek musí slúžiť štátu. Pozitívne je, že Ukrajinci sa zbavili koloniálneho tlaku a začali žiadať od štátu, aby slúžil ľuďom. Musíme niečo urobiť, aby sme prestali vraždiť našich ukrajinských bratov a sestry. Na rozdiel od Ukrajincov je ruské obyvateľstvo ochotné podriadiť sa a konzumuje propagandu.“ Tento stav Viktor Jerofejev označil za degradáciu ruského národa, pokazený genetický fond. „Genocída prebieha už celé stáročia: po revolúcii roku 1917 sme vraždili tých najlepších zo všetkých vrstiev obyvateľstva, robotníkov a roľníkov, pokračovalo to aj za vojny, ruský národ navyše kvári alkoholizmus, drogy, a pod. Toto naše ochorenie nemá hĺbku piatich metrov, nestačí vykoreniť toxickú rastlinu menom Putin, myslím, že tie toxické korene siahajú do hĺbky päťdesiatich metrov.“

ARTEMIJ TROJICKIJ vyslovil obavy z toho, že Putin sa snaží rozšíriť svoje chápadlá do Európy: „U Rusov to chápem, idú za ním hlavne preto, že stratili nádej na lepší život, vedia jednoducho, že vždy budú žiť zle, v nejakom svinstve, že sa to nikdy nezmení. ‚Možno žijeme v biede a utrpení, ale z nášho veľkého vodcu Putina a z našej veľkej krajiny sú všetci dosratí.‘“

OKSANA ZABUŽKO)(súhlasí s touto analýzou manipulácie – ak celý národ žije s pocitom beznádeje, ľahko môžete vyslať Rusov ísť zabíjať, robiť čokoľvek, kdekoľvek na svete – aspoň umrú so zbraňou v ruke. A to dáva nejaký zmysel tomu úbohému životu, ktorý vedú. Je strašné, že čosi také je vôbec možné, že pre tento národ je ideál smrti nadradený ideálu života. „Žijeme v neo-orwellovskej spoločnosti 21. storočia. Veľmi pozorne sledujem náznaky nádeje, či sa to dá zastaviť. Teoreticky áno, keby sa ľudia zmenili, naučili rozmýšľať iným spôsobom. Ale nevkladám do toho veľké nádeje.“ Oksana Zabužko sa tiež pozastavila nad tým, že jej spolupanelisti často používajú slovo nenávisť: „Putina buď milu- 19) jete, alebo ho nenávidíte. Myslím si, že je to kľúčové slovo na pochopenie systému, ktorý vyrába zlo. Je to systém navodeného šialenstva. Ja sama nemôžem povedať, že Putina nenávidím, je to emocionálna pasca, ktorá sa obráti proti vám, plytvanie tvorivou energiou.“

NOVÉ OSVIETENSTVO)( Atmosféru i obsah tejto debaty hlboko poznamenal teroristický útok v Paríži, ktorý sa odohral v predchádzajúcu noc, 13. novembra, a ktorý znemožnil aj účasť jedného z panelistov, francúzskeho fi lozofa PASCALA BRUCKNERA. Na začiatku diskusie THIERRY CHERVEL prečítal jeho list, adresovaný publiku v divadle Astorka-Korzo’90. Napriek veľkému šoku sa v ňom prihlásil k európskym hodnotám a odkázal ostatným účastníkom a publiku, že „sa začína boj proti islamofašizmu. Bude to dlhý a ťažký boj, ale nemôžeme ho vzdať.“

Ostatní panelisti – bosniansky divadelný a filmový režisér HARIS PAŠOVIĆ, český spisovateľ a prekladateľ PATRIK OUŘEDNÍK a litovský fi lozof LEONIDAS DONSKIS – sa tiež prihlásili k ľudským právam a tolerancii – tomuto dedičstvu osvietenstva, ktoré je základom Európy. V diskusii, ktorú moderoval MICHAL HAVRAN, debatovali o rozdieloch medzi osvietenskými a romantickými myšlienkami, náboženskom fanatizme a sekularizme a islamofóbii, ako aj o politike strachu a vyvolávania strachu.

PATRIK OUŘEDNÍK)(odmietol pojem „nového“ osvietenstva ako spochybňujúci dedičstvo osvietenskej fi lozofi e, ktorá je pre Európu kľúčová, pretože nám káže zbaviť sa predsudkov a vzdorovať stereotypom a konvenciám. Jednou zo základných osvietenských hodnôt je tolerancia a úcta k inakosti, a hoci nás to robí slabšími a krehkejšími, zďaleka to nie je vyčerpaný koncept, naopak, je to jedna z mála možností, ako organizovať život. „Osvietenstvo je oslava ľudského rozumu proti cirkevnému modelu myslenia, spôsob, ako dospieť k spoločnosti čo najmenej neharmonickej.“ Pripomenul ďalej, že vo francúzštine výraz pre osvietenstvo, Les Lumières, je v množnom čísle, čo je dôležitý signál, že neexistuje len jedna pravda – prínosom tejto éry je práve množné číslo.

Aj LEONIDAS DONSKIS)(je presvedčený, že náš spôsob myslenia a diskurzu je hlboko presiaknutý myšlienkami osvietenstva. Pripomenul, že niektoré základné pojmy prevzal aj romantizmus, z ktorého sa zrodila väčšina stredo- a východoeurópskych národov a literárnych jazykov. Obe hnutia sa zaoberali ľudskou bolesťou a utrpením, no hlavným dedičstvom francúzskeho osvietenstva je „tolerancia, súcit a ľudské práva, ktoré tvoria základ demokracie. Práve tieto hodnoty sú teraz v čoraz väčšom ohrození, a preto musíme brániť dedičstvo humanizmu a nesmieme sa nechať oslepiť strachom a paranoidným myslením. Obrana Európy, demokracie a ľudských práv je jednou z najväčších výziev 21. storočia.“

Pre HARISA PAŠOVIĆA)(je hlavným posolstvom Paríža „posolstvo odporu, prejav odhodlanosti Parížanov ostať samými sebou a nedopustiť, aby sa zlo zmocnilo ich mesta“. Parížsku tragédiu nepokladá len za útok proti Parížu, ale proti celej Európe a proti duchu sekularizmu, čo mu pripomenulo obliehanie Sarajeva, ktorého obyvatelia boli vystavení podobnému teroru a zločinom proti ľudskosti. „Zlo sa nedá pochopiť, ale možno sa proti nemu postaviť.“ Haris Pašović kritizoval „osvietenstvo podľa potreby“ čiže pokrytecké a selektívne odvolávanie sa na osvietenstvo pre politické účely. Príkladom takéhoto správania je napríklad prístup Medzinárodného menového fondu, ktorý zatvára oči pred porušovaním ľudských práv v krajinách ako Saudská Arábia. Pripomenul, že znášanlivosť voči náboženstvám by mala znamenať aj znášanlivosť voči ateizmu. Panelisti ďalej diskutovali o koreňoch militantného džihádu a o vzostupe krajne pravicového populizmu v Európe, od politickej situácie a nefunkčných štátov na Blízkom východe a v severnej Afrike po nedostatok konzistentnej politiky EÚ. „Žijeme v ére strachu, ktorý je mimoriadne vzácnym politickým nástrojom populistov,“ vyhlásil Leonidas Donskis.

„Populizmus je prenesenie strachu do verejnej politiky.“ Poznamenal, že médiá, ktoré prispeli k šíreniu priemyslu strachu, teraz samy trpia strachom, a vyzval intelektuálov, aby presviedčali ľudí, nech v krízových časoch prekonajú súkromný strach. Na margo utečeneckej krízy PATRIK OUŘEDNÍK zdôraznil, Európa musí vyjsť v ústrety utečencom, pretože aj pohostinstvo spadá medzi základné osvietenské hodnoty. Na druhej strane však pokladá za chybu, že „ľavica podľahla zavádzajúcemu modelu, že moslimské menšiny sú sociálne znevýhodnené, a preto musíme pochopiť, že sa obracajú k viere, a nesmieme to kritizovať. Každá kritika znamená, že človeka obvinia z islamofóbie, tak ako kedysi boli ľudia obviňovaní z ,primárneho antikomunizmu‘“. Patrik Ouředník odlišuje v rámci islamizmu dve nebezpečenstvá. Tým prvým je džihád, ktorý je ale strategickou chybou a odsudzujú ho aj mnohí moslimovia, čo nemajú vražedné úmysly a chcú len v Európe získať priestor. Druhé nebezpečenstvo defi nuje ako „rozleptávanie európskej civilizácie umiernenými moslimami“, ktorí uverili, že pochopili európske pravidlá, a prichádzajú s čoraz väčším množstvom požiadaviek, nezlučiteľných s európskymi hodnotami – ako napríklad zaviesť na kúpaliskách otváracie hodiny len pre ženy alebo v školách oslobodiť dievčatá od hodín telocviku. „Musíme sa brániť požiadavkám, ktoré chcú do svetského priestoru vtesnať schémy, ktoré sú nám cudzie.“ Európska civilizácia spočíva podľa neho na dvoch základných textoch: Novom zákone a Deklarácii ľudských práv. „Nie je náhoda, že princíp sekularizmu vznikol v rámci kresťanskej kultúry. Islam naproti tomu neuznáva rozdiel medzi svetským a náboženským. Pokiaľ islam neprekoná svoje osvietenstvo, bude to zdroj konfl iktu v Európe.“

NEDEĽA 15. 11. 2015)(SALÓN NEZÁVISLÝCH

THIERRY CHERVEL)(moderoval panel, v ktorom ukrajinský prekladateľ a literárny vedec JURKO PROCHASKO, britský publicista a politický komentátor TONY CURZON PRICE a poľský spisovateľ a novinár SŁAWOMIR SIERAKOWSKI diskutovali o autonómnom myslení, kritike kapitalizmu, príťažlivosti konšpiračných teórií a Putinovej propagandy na západe, ako aj o zdanlivo bizarnom spojenectve ľavičiarov a pravičiarov, ktorí podporujú Putina.

JURKO PROCHASKO)(na úvod zrekapituloval hlavné body svojej eseje o Putinových sirénach. Zdôraznil, že neodolateľná príťažlivosť sirén vyplývala menej zo zvukového ako z vizuálneho účinku: vytvorili optickú ilúziu pokojného mora, po ktorom sa možno bezpečne plaviť, a zaviedli tak moreplavcov na útesy, na ktorých ich loď stroskotala. „Tento účinok je založený na niekoľkých faktoroch: ideologická kamufl áž, prefíkaná manipulácia, v ktorej sa miešajú nízke a vysoké myšlienky, ktoré si navzájom protirečia; a narážky na konšpiračné teórie, predstierajúce, že sú ucelenou alternatívou komplikovanému svetu, ktorý sa nachádza v neustálom pohybe.“ Dve hlavné skupiny ľudí, na ktoré táto propaganda pôsobí, defi noval Jurko Prochasko takto: „Melódia Putinových sirén je skomponovaná v kontrapunktoch. Zasahuje dve inak nekompatibilné skupiny recipientov. Nazvem ich ,skupina strachu‘ a ,skupina resentimentov‘. Tá prvá trpí štokholmským syndrómom a identifi kuje sa s agresorom. Hlavne aby neprišla nová, ešte väčšia vojna, nech radšej ostane pri tejto menšej obeti, či už je to Gruzínsko alebo Ukrajina, hlavne, aby sme si my udržali náš blahobyt. Sme ochotní uznať nároky páchateľa ako pochopiteľné, chápať ,historické dôvody‘ a v obeti vidieť provokatéra, či dokonca objekt zaslúženého trestu. Druhá skupina, ,skupina resentimentu‘, zasa počúva Putina v ublíženeckej zúrivosti voči vlastným vládam, alebo preto, že ju to utvrdzuje vo vlastnom extrémizme a populizme. K verným Putinovým poslucháčom patria prívrženci Front National vo Francúzsku, Jobbiku v Maďarsku, gréckeho Zlatého úsvitu. To sú občania, ktorí nespracovali modernu a požadujú koniec otvoreného sveta. Prvá skupina teda chce za každú cenu zachovať status quo (a tá cena sa ukazuje byť naozaj dosť vysoká), druhá ho chce za každú cenu zničiť.“

TONY CURZON PRICE)(sa nazdáva, že by sme sa nemali vzdať idealizmu. Ako príklad uviedol obrovskú vlnu podpory, ktorá nedávno vyniesla Jeremyho Corbyna do vedenia britských labouristov. Sirény sú možno len zdaním, no predstavujú akýsi ideál (Odyseus ich chcel počuť, a preto sa nechal pripútať k stožiaru). „Je to predstava čohosi lepšieho, ktorá nás ženie dopredu. Nemali by sme zabiť ideál, to by znamenalo, že mladým ľuďom tvrdíme, že to, čo máme teraz (liberálna demokracia), je to najlepšie, čo môže byť. Ideál je pohonným motorom dejín a nemôžeme odmietať predstavu pokroku k ideálu. Ideál je jednou zo základných hodnôt, je to to, čo dodávalo Mojžišovi sily na jeho putovaní púšťou.“

SŁAWOMIR SIERAKOWSKI)(k zvláštnemu proputinovskému spojenectvu pravice a ľavice pripomenul, že je to starý známy úkaz. Teraz sa však ukázalo, že sme si naplno neuvedomovali, „akú silu si zachovala ‚mäkká moc‘ Ruska aj po skončení studenej vojny, najmä v súvislosti s ekonomickou závislosťou Európskej Únie, hlavne Nemecka, na Rusku“. Svoju úlohu tu zohral aj primitívny antiamerikanizmus: „Ľudia, ktorí nepoznajú Ukrajinu, nenávidia Ameriku.“ Ďalšiu príčinu nášho oslabenia Sławomir Sierakowski vidí v dezilúzii atomizovanej západnej spoločnosti: medzi konzervatívcami vládne nedostatok komunitného myslenia, liberáli trpia nedostatkom sociálneho kapitálu a ľavici chýba sociálna angažovanosť. „Ľudí sklamali politické elity, a keď prestávate veriť politickej triede, človek ako Putin, ktorý sa tvári, že svojim občanom zaručuje bezpečnosť, začína pôsobiť príťažlivejšie ako naši slabí politici. Je veľmi ťažké bojovať s týmto sociálnym prostredím, ktoré tvorí základ politiky. Možno by sme sa mali baviť viac o sociológii ako o politike.“

Ďalšou témou diskusie bol úspech Putinovej propagandy v Nemecku. Podľa JURKA PROCHASKA je rozmáhajúci sa antiamerikanizmus v Nemecku „funkciou pobúrenia, ktoré vyvolali imperiálne vojenské zásahy a imperiálna snaha USA o hegemóniu“. TONY CURZON PRICE upozornil na nebezpečenstvo novej polarizácie, ktoré nás môže pripraviť o všetko, čo sme získali po skončení studenej vojny. Poukázal na to, že Putinova propaganda pôsobí oveľa viac na pravicu ako na ľavicu, a že nemecká debata o Ukrajine je v značnej miere debatou historikov a súvisí so skúsenosťou studenej vojny. SŁAWOMIR SIERAKOWSKI upozornil na kontinuitu s „ostpolitikou‘ Nemecka – nemeckí politici sa vždy zameriavali na Rusko a oveľa menej si všímali ostatné krajiny Strednej a Východnej Európy. Pripomenul, že poľských disidentov ako Adam Michnik a nezávislé odbory Solidarność nepodporovali nemeckí sociálni demokrati, ale kresťanskí demokrati. „Sme takí rozčarovaní z ideológií, že odmietame myšlienky,“ povedal na záver Sławomir Sierakowski a skončil nekonvenčnou výzvou na obranu demokracie: „Mali by sme sa zjednotiť ako imperialisti demokracie, pretože len zjednotená Európa dokáže odolať Putinovi a Islamskému štátu. Buďme imperialisti, ale vybudujme poriadnu ríšu!“

VITAJTE V EURÓPE!)(

Nigérijsko-nemecká autorka OLUMIDE POPOOLA, komisárka pre ľudské práva mesta Viedeň SHAMS ASADI, spisovateľ MICHAL HVORECKÝ a bulharský politológ IVAN KRASTEV diskutovali o utečeneckej kríze a parížskych atentátoch pod taktovkou moderátora CHRISA KEULEMANSA. GILLES KEPEL, najvýznamnejší svetový expert na súčasný džihád, autor mnohých prác o al-Káide a Islamskom štáte, ktorý mal tiež vystúpiť v tomto paneli, sa musel vrátiť do Paríža. Hovorilo sa o reakcii verejnosti, médií a politikov na krízu, o podmienkach v ,Džungli‘, neslávne známom utečeneckom tábore v Calais, o integrácii utečencov a hľadaní rovnováhy medzi dôverou a strachom.

MICHAL HVORECKÝ)(konštatoval, že parížske udalosti nastavili zrkadlo stavu slovenského diskurzu a polarizácii spoločnosti a podporili šírenie konšpiračných teórií namiesto skutočných informácií. „Výrazné antieurópske správanie a slovenská pozícia ukázali, že občianska spoločnosť je v začiatkoch a že nie sme pripravení konfrontovať sa s pestrosťou. Zároveň sa však prejavila aj veľká sila spoločnosti, ktorá má vôľu po solidarite, chce byť pestrejšia a rôznorodejšia. Je u nás veľká skupina ľudí, ktorá chce mať otvorenejšiu spoločnosť. No aj piatková tragédia v Paríži ukázala, že nás čaká ešte dlhá cesta. Pritom bojujeme s virtuálnym nepriateľom, lebo u nás na Slovensku máme mikroskopické množstvo utečencov.“ Nádej dodávajú iniciatívy ako Výzva k ľudskosti, do ktorej sa v priebehu niekoľkých týždňov zapojili desaťtisíce ľudí. Pripomenul, že veľkým problémom je chudoba, ktorá rodí frustráciu: „Ľudia sa boja – prepadávajú populizmu a prijímajú najjednoduchšie riešenia. Hlavným problémom Slovenska nie sú imigranti, ale emigranti. Zatiaľ čo sem príde päťsto utečencov, dvestotisíc ľudí zo Slovenska odišlo. Najhoršie je, že odchádzajú elity – napríklad v Sasku je množstvo slovenských lekárov.“

OLUMIDE POPOOLA)(odsúdila dehumanizujúci jazyk, akým médiá hovoria o utečencoch. Namiesto faktického spravodajstva používajú výrazy ako „vkrádajú sa“, naznačujúce, že imigranti robia čosi, čo by nemali. Počas návštevy v takzvanej Džunli v Calais sa mohla presvedčiť o tom, že medzi utečencami, ako medzi akoukoľvek vzorkou ľudí, sa nájdu dobrí i zlí ľudia, ale aj o tom, že podmienky v tábore ich často vyprovokovali k zúfalým činom: „Nesmieme podceniť, nakoľko utečencov šokoval prístup polície či príšerné hygienické podmienky. Ľudia sú otrávení, frustrovaní, pretože sa k nim správajú ako ku zvieratám, a práve takéto nálady v táboroch môžu viesť k radikalizácii.“ Táto situácia je výzvou pre tvorivých ľudí: „Musíme zapojiť svoju predstavivosť, využiť produktívny moment, vyvolaný stavom chaosu. Ako spisovateľka verím v to, že musíme humanizovať fakty, a preto sa zapájam do dobrovoľníckych aktivít.“

SHAMS ASADI)(sa dištancovala od zjednodušujúcich výrokov politikov rakúskej krajnej pravice, ktoré vyvolávajú paniku, najmä cez sociálne siete. Vyzdvihla postoj občianskej spoločnosti, ktorá na politikov vytvára tlak, aby sa správali ľudsky. Len nepatrná časť obyvateľov Viedne pociťuje strach z utečencov, napokon, mesto má veľkú tradíciu pomoci utečencom: „Z maďarských emigrantov, ktorí prišli v roku 1956, polovica ostala vo Viedni, po roku 1968 sem prišlo 118 000 emigrantov z Československa a po vojnách v bývalej Juhoslávii vyše 120 000. Mnohí Viedenčania sú deťmi emigrantov – 48 percent obyvateľov rakúskeho hlavného mesta má imigrantské korene. A ja som pôvodom z Iránu.“ Mesto Viedeň má silné vedenie a snaží sa vytvárať „pohostinnú kultúru“. K utečencom sa treba stavať tolerantne, no na druhej strane, ak neuznávajú práva žien (napríklad keď odmietajú posielať dievčatá do školy), je to pre rakúske úrady veľká výzva. Zvládnuť ju si vyžaduje veľké fi nančné investície do programu pre novoprišelcov. Nesmieme však prepadnúť panike: „Vo chvíľach paniky opakom dôvery nie je nedôvera, ale strach, a hlavnou výzvou je teraz nájsť medzi nimi rovnováhu.“

IVAN KRASTEV)(pripomenul, že v Bulharsku sú ľudia zvyknutí na moslimov. V jeho vlasti existujú aj mešity, no napriek tomu sa medzi obyvateľmi šíri strach a polícia sa mobilizuje. „Najviac nenávidení utečenci sú tí, ktorých sme na vlastné oči nevideli.“ Príčinou strachu však nie je len xenofóbia, ale aj nedôvera voči vláde: „V Bulharsku je hádam viac konšpiračných teórií ako obyvateľov – ľudia sa boja, že vláda nemá situáciu pod kontrolou. Doteraz sme žili v Európe, ktorá bola bezpečná, teraz sa učíme žiť vo svete, kde nič nie je isté. Utečenecká kríza navždy zmení naše spoločnosti.” Hoci mnohé európske krajiny, medzi nimi aj Bulharsko, prechádzajú demografi ckou krízou, spoločnosť nedokáže integrovať nekonečné množstvá ľudí. Obavy vyvoláva aj zemepisné položenie Bulharska sa okraji Európy. „Srbsko, Bulharsko a Macedónsko sa obávajú, že z ich krajín sa stane utečenecký tábor Európy. Pre ekonomicky slabšie štáty by to mohlo znamenať krach.“ Obavy teda majú svoje opodstatnenie a európski politici by ich nemali ignorovať. „Na svete nie je veľa xenofóbov, ale je tu množstvo ľudí, ktorí pociťujú úzkosť. Utečenecká kríza predstavuje pre Európu väčšiu hrozbu než kríza eura.“

VIŠEGRÁD V OHNI)(

Šéfredaktor poľského denníka Gazeta Wyborcza ADAM MICHNIK, český literárny historik MARTIN C. PUTNA, spisovateľ a novinár MARTIN M. ŠIMEČKA a maďarský fi lozof G. M. TAMÁS vášnivo debatovali s rakúskou historičkou – a v tomto prípade moderátorkou – JANOU STAREK o stave časti Strednej Európy, známej ako Višegrádska štvorka, a o jej budúcich perspektívach. Hoci sa rozchádzali v mnohých detailoch, všetci panelisti sa zhodli na tom, že súčasné protieurópske a protiimigračné nálady vo višegrádskych krajinách a postoje vlád, ktoré sa nebezpečne odchyľujú od demokratickej vlády, majú málo spoločné s predstavami a nádejami, ktoré toto zoskupenie malo napísané v rodnom liste. Rozdiely medzi pravicou a ľavicou strácajú význam a občianska spoločnosť je to jediné, čo dáva nádej, že sa podarí predísť výbuchu násilia.

G. M. TAMÁS)(pripomenul prvé roky po páde komunizmu, keď sa zdalo, že sa splní Havlov sen o víťazstve pravdy a lásky nad zlom a nenávisťou. Miesto toho teraz podľa neho žijeme „v najodpornejšej časti sveta a správame sa, akoby sa nič nedialo. Nazdávame sa, že Robert Fico je zlý žart, no v skutočnosti z neho ide hrôza.“ Rovnako bezútešná je aj budúca perspektíva, pretože nenávisť sa síce vytratila, „ale postupom času ju nahradila absolútna ľahostajnosť k utrpeniu iných, ekonomický rozvoj sa zastavil a chudoba sa zväčšuje. (…) V Maďarsku štyri milióny ľudí trpia hladom, no nesmie sa o tom hovoriť. To ticho je tehotné zúfalstvom.“ Podľa G. M. Tamása však „bude veľmi ťažké ľudí repolitizovať bez slobodných médií – jediná slobodná rozhlasová stanica vysiela len v Budapešti. Všetky ostatné médiá sú krajne pravicové a v celej krajine sa do akejkoľvek pozície môže dostať ten, kto zastáva krajne pravicové názory. Technicky, právne ani politicky nie je možné Viktora Orbána poraziť vo voľbách,“ čo môže viesť ku konfrontáciám a výbuchu násilia, hoci si to nikto nepraje. Ľudia v krajinách V4 by sa aspoň mali medzi sebou zhovárať: „Od roku 1989 som bol asi tridsaťkrát v New Yorku, ale v Bratislave som len druhý raz.“

ADAM MICHNIK)(pripomenul, že Višegrádska štvorka bola pôvodne reakciou Strednej a Východnej Európy na to, čo sa udialo na Kaukaze a na Balkáne. Bola postavená na presvedčení, že „tieto krajiny budú schopné vytvoriť sféru jednoty. To, čo tu máme dnes, je však karikatúra. V dnešných časoch už rozdiel medzi pravicou a ľavicou stratil význam a prestal odzrkadľovať realitu višegrádskych krajín.“ Spoločnosti, ktoré boli spočiatku otvorené, tolerantné a ctili si ľudské práva, sa zmenili na spoločnosti zatvorené, neznášanlivé a xenofóbne. Zdá sa, že celý vývin ide nesprávnym smerom a nová poľská vláda kráča v šľapajach Viktora Orbána. „V istom momente sa zdalo, že Orbán, Mečiar a jemu podobní prehrali, že je možný pozitívny scenár, ale teraz sú zasa pri moci.“ Bolo by zaujímavé preskúmať spoločenské a kognitívne procesy, ktoré tento vývoj vyvolali. „Ako historik však viem, že budúcnosť bude celkom iná ako si predstavujeme – nikto netušil, že príde Gorbačov, poľský pápež alebo ukrajinský majdan.“ Nemali by sme teda prepadnúť pesimizmu, lebo by to posilnilo Putina, Orbána a Kaczyńského.

Aj MARTIN C. PUTNA)(spomínal na krásne časy, keď vznikala Višegrádska štvorka. Bola to obrovská príležitosť a zdalo sa, že Višegrád bol ideálnym miestom na jej vznik. „Teraz sa v Európe stmieva, prichádza nová doba temna. Musíme sa snažiť niečo s tým urobiť, zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá.“ Dôležitá je podľa neho mobilizácia občianskej spoločnosti: „Mali by sme vytvoriť Višegrád vo Višegráde, spoločenstvo ľudí, ochotných spolupracovať aj cez hranice. Jedna z vecí, ktoré môžeme spraviť, je prestať sa snažiť určovať, kto je napravo a kto je naľavo a začať sa baviť s každým, kto dodržiava základné princípy demokracie.“ Podotkol, že súčasná vlna xenofóbie zneužíva národnú a náboženskú symboliku, a vyjadril znepokojenie nad tým, že „rétorika súčasných xenofóbov pripomína nacistickú rétoriku“. Sú tu však aj isté pozitíva, ako napríklad slovenský prezident Andrej Kiska: „Je úžasné, že v Strednej Európe je krajina, ktorej prezident sa nespráva ako arogantné hovädo a pozve si intelektuálov na stretnutie a zaujíma ho, čo hovoria.“

MARTIN M. ŠIMEČKA)(tiež začal spomínaním: „V osemdesiatych rokoch som závidel Maďarom, v deväťdesiatych rokoch Čechom a v poslednom čase Poliakom. Teraz už nemám komu závidieť.“ Na druhej strane je nesporné, že sa višegrádske krajiny zjednotili: „Stredná a Východná Európa je dnes relevantný útvar, zjednotený na xenofóbii. Mám pocit, že prebieha proces vzájomného učenia sa politických tried. Najprv sme mali Mečiara, od neho sa učil Orbán, ktorý teraz razí cestu ostatným. Fica povzbudilo Orbánovo víťazstvo. Koho povzbudí v Česku? Musíme sa začať rozprávať, lebo všetky štyri krajiny sa ocitli v rovnakej čiernej diere. Prišiel čas zaujímať sa o seba navzájom, vyhľadávať príklady, ktoré niekde fungujú.“ Vyjadril zdesenie nad tým, ako spoločnosť zareagovala na utrpenie utečencov, čo ho prinútilo deliť ľudí na tých, ktorí majú empatiu, a tých, ktorým chýba. „Je to pre mňa nová deliaca čiara, ako kedysi za Mečiara. Vtedy boli nepriateľom Maďari, teraz to už nie je problém a nepriateľom sú utečenci.“ Na záver diskusie sa panelisti zamerali na budúce perspektívy.

MARTIN M. ŠIMEČKA vidí veľké nebezpečenstvo v tom, že sa Stredná a Východná Európa „nezjednotí len proti utečencom, ale aj proti Európe, a potom sa aj Európa obráti proti nám“. MARTIN C. Putna a ADAM MICHNIK sú trochu optimistickejší a veria, že je ešte stále nádej, plynúca z havlovskej tradície. Podľa G. M. TAMÁSA je síce reálna obava, že dôjde k výbuchu násilia, dúfa však, že sa mu podarí predísť: „Osudom tyranov je, že si nikdy nemôžu byť istí, čo ich čaká.“