Adam Hudek

    je historik. Žije v Bratislave. Roku 2003 absolvoval odbor história-politológia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 2007 pôsobí v Historickom ústave SAV ako vedecký pracovník, v roku 2016 vo funkcii zástupcu riaditeľa. Venuje sa dejinám komunistického Československa, stredoeurópskej historiografii po roku 1945 a histórii vedeckých inštitúcií, ako aj politike vedy na Slovensku. Absolvoval dlhodobé študijné a vedecké pobyty na univerzitách vo Viedni, v Prahe a nemeckej Jene. Napísal monografiu Najpolitickejšia veda. Slovenská historiografia v rokoch 1948–1968 a je editorom a jedným z autorov kolektívnej monografie Overcoming the Old Borders. Beyond the Paradigm of Slovak National History, ktorá získala cenu SAV pre mladého vedeckého pracovníka v roku 2014. Ako spoluautor sa podieľal na rozsiahlych Dejinách Slovenskej akadémie vied, ocenených Cenou SAV v roku 2015. „Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Slováci sa k Československu v roku 1918 dostali ako slepé kura k zrnu. Do istej miery je to aj pravda, pretože väčšina obyvateľov Horného Uhorska, ako sa vtedy Slovensko nazývalo, ani len netušila, že takáto možnosť tu je a uvažuje sa o nej. Slovenskí politickí reprezentanti do vzniku prvej svetovej vojny rozmýšľali len o autonómii. Bola to základná požiadavka už od 19. storočia, že Slovensko bude mať v rámci Uhorska autonómne postavenie, v rámci ktorého bude pestovať svoje školstvo a kultúru. Ale s tým, ako sa vyvíjala situácia na fronte, začala si aj slovenská politická reprezentácia uvedomovať, že vojna sa môže skončiť rozpadom monarchie a vtedy bude dôležité, kam bude Slovensko patriť, aké miesto v Európe zaujme. O tom, že zahraničný odboj vyvíja úsilie o vznik Československa, boli, prirodzene, domáci slovenskí politici informovaní. Paradoxne, Martinská deklarácia, prijatá 30. októbra 1918, ktorou sa všetky krídla slovenského politického života prihlásili spoločnému štátu s Čechmi, vznikla bez toho, aby jej signatári vedeli, že Prahe bol tento štát vyhlásený už pred dvoma dňami. Či o prípravách vzniku Československa vedelo bežné obyvateľstvo je neisté a je pravdepodobné, že väčšina obyvateľov Slovenska si to uvedomila až po reálnom vyhlásení štátu. (…) Predstava, že Česi a Slováci sú jeden národ, existovala už od 19. storočia, ale praktický náboj začala dostávať, až keď sa reálne začalo hovoriť o vzniku Československej republiky. Predstava českých politických elít bola veľmi pragmatická – po rozpade monarchie chceli mať národný český štát v hraniciach bývalého Českého kráľovstva. Lenže v rámci týchto hraníc žili aj tri milióny Nemcov. Keby vznikol takýto štát, Čechov by bolo len o niečo viac ako Nemcov a žiadny homogénny národný štát by sa nekonal. Slovensko predstavovalo most z nemeckého obkľúčenia a vzájomné spojenie znamenalo, že Česi a Slováci Nemcov výrazne prečíslia. Ak by bolo budúce Československo v zahraničí predstavené ako štát postavený na základe nejakej formy federácie z dvoch národov, nepochybne by sa objavila oprávnená otázka, načo vytvárať štát, ktorý by bol len Rakúsko-Uhorskom v malom. Predstaviť Čechov a Slovákov ako jednotný československý národ bola politická nevyhnutnosť – ak sme chceli vlastný štát, bolo treba dokázať, že bude jednonárodný a menšiny budú iba marginálne skupiny, ktoré dostanú svoje práva. Takto sa teda vytvoril príbeh, že Česi a Slováci sú dve vetvy jedného národa, kultúrne aj jazykovo dlhodobo prepojené, vďaka čomu patria k sebe a na základe tézy o národnom sebaurčení majú nárok na vlastný štát.“
    Foto: Tomáš Benedikovič / Denník N