Bernhard Schlink

    je nemecký spisovateľ. Je tiež profesorom verejného práva a prvánej filozofie na Humboltovej univerzite v Berlíne, okrem toho bol od roku 1988 ústavným sudcom spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko v Münsteri. Vo všetkych svojich prózach nastoluje teoretický problém spravodlivosti, najčastejšie na príklade spracovania minulej viny v súčasnosti. Z jeho próz vyšli v českom a v slovenskom preklade Víkend, Spravedlnost podle Selba, Návrat, Útěky z lásky a, samozrejme, najslávenjší román Predčítač, ktorý roku 2008 úspešne sfilmoval britský režisér Stephen Daldry. Film získal päť nominácií na Oscara, sošku však získala len Kate Winslet za hlavnú ženskú úlohunemecký spisovateľ a právnik. “V čase, medzi tým, čo odovzdám rukokpis, a než vyjde kniha, mi už ostáva už len jediná otázka: je to naozaj moja kniha? Nádej, že bude prijatá priateľsky a nájde si čitateľky a čitateľov, je vždy krehučká. Preto je pre mňa taká dôležitá otázka, či je kniha naozaj ‘moja’. (…) Ak chcete vedieť, či premýšľam o túžbach a prianiach publika, tak nepremýšľam. Viem, že niektorí spisovatelia to dokážu, vedia vycítiť jeho očakávania a nádeje, je to naozaj dar. Ja ho nemám. Možno len – že píšem jednoducho. Ako chlapec, tak deväť, desaťročný, keď som práve začal chodiť na gymnázium, som bol raz na prechádzke so svojou mamou a ona sa ma opýtala: ‘Čo si sa dnes v škole naučil?’ A ja som jej, študovanej žene, odpovedal: ‘To je zložité, to ti nevysvetlím.’ Na čo mi moja mama nepovedala: ‘Si ty ale arogantné chlapčisko,’ ale povedala: ‘V demokracii musíme vedieť vysvetliť všetko.’ Nie je to skvelá odpoveď? Stala sa pre mňa veľmi dôležitou, či už ako profesora alebo ako spisovateľa. Vždy som sa snažil, aby moje prednášky a semináre boli také, aby im mohol rozumieť každý, a písať knihy tak, aby ich každý mohol čítať. (…) So svojimi študentmi a študentkami zažívam, že aj oni sa musia nejakým spôsobom postaviť k nemeckým dejinám, keď idú do zahraničia, keď štududujú v Holandsku, Poľsku či Izraeli. Nemôžu sa tváriť, že s tým nemajú nič spoločné. Ale nemusia cítiť žiadnu vinu ani hanbu, prečo by mali. Dlžia takt, keď stretnú niekoho, na kom ešte spočíva trauma minulosti – nie je to málo, ale predsa len je to čosi iné ako vina či hanba. Nedĺžia ani pamäť. Ale ich život je bohatší, ak sami seba vnímajú ako deti nemeckých dejín, aj keď do nich patrí onen príšerný úsek Tretej ríše. Nemôžeme si vyberať z minulosti len to pozitívne, a to negatívne vytesniť.”