Clara Royer

    spisovateľka a scenáristka. Jej prvá novela sa volá Csillag, vyšla v 2011. Niekoľko rokov žila v Budapešti, od roku 2010 vyučuje európsku literatúru a históru na Sorbonne v Paríži, kde sa stretla s režisérom László Nemesom a spoločne niekoľko rokov písali scenár k filmu Saulov syn, ktorý v Cannes 2015 získal Veľkú cenu a pred niekoľkými dňami aj Oscara za Najlepší cudzojazyčný film. Dnes je riaditeľkou Centre français de recherche en sciences sociales CEFRES (Francúzske centrum pre spoločenskovedný výskum) v Prahe, kde momentálne žije. Film Saulov syn rozpráva príbeh muža z takzvaného Sonderkommanda, zvláštneho oddielu väzňov, ktorí sa museli podielať na udržovaní chodu plynových komôr koncentračného tábora v Osvienčime. Saul v jednom chlapcovi v plynovej komore spozná svojho syna a rozhodne sa, že ho pochová podľa židovskej tradície. „Všetky svedectvá, ktoré sme čítali, ukazujú, že títo muži sa premenili na roboty bez citu. Nepočuli zvuky okolo seba, nemohli plakať. Iba mechanicky robili to, čo museli, krok za krokom. Saulov príbeh je fiktívny, ale mnoho scén rozpráva to, čo popisovali členovia Sonderkommanda. Trebárs to, že museli spáliť v peciach členov svojej rodiny. To, čo sa v Osvěnčime dialo, bol zločin proti ľudskosti. Nie preto, že sa zameriaval na túto alebo tamtú skupinu ľudí. Ale preto, že pripravoval ľudí o smrť. Ako keby im ich smrť ukradol. A nie je to len fyzická smrť, ale aj smrť, ktorá zostane tým, čo ostali nažive. V predchádzajúcich filmoch o holokauste je vždy niekto, kto prežije, kdo sa správa hrdinsky. No my sme chceli rozprávať o tých, ktorí zahynuli. Pretože presne toto sa v Osvienčime dialo. Nenakrútili sme ďalší film, ktorý by diváka utešil. Je to snímka, ktorá zraňuje. Ale je to dobré zranenie. Bez bolesti totiž nemôžeme prijať katarziu. Pretože ešte nie je uzavreté. Európu stále prenasledujú jej mŕtvi. Nehovorím len o židovských obetiach, ale o všetkých mŕtvych 20. storočia. A naše nové storočie nie je oveľa žiarivejšie, podľa toho, čo okolo seba vidím. Bez toho, aby sme naozaj premysleli,  čo sa stalo, nemáme budúcnosť. Ale nebolo to zas tak dávno. Európa nemá v budúcnosti šancu, ak sa nepostaví tvárou v tvár svojim pokusom o samovraždu za posledných viac než sto rokov.“