Ingo Schulze

    je nemecký spisovateľ. Žije v Berlíne. Vyštudoval klasickú filológiu a germanistiku v Jene, v rokoch 1988 – 1990 pracoval ako divadelný dramaturg v Altenburgu, bol jedným zo zakladateľov týždenníka Altenburger Wochenblatt a inzertných novín Anzeiger. Od roku 2006 je členom Akadémie umení v Berlíne a Deutsche Akademie für Sprache und Dichtung v Darmstadte. V českom a v slovenskom preklade vyšli jeho romány Nové životy, Adam a Evelyn, Berlínské Bolero a Obyčejné storky. “Keď hovorím o rôznych záujmoch v rámci jednej krajiny, o sociálnych a ekonomických otázkach a o polarizácii spoločnosti, tak to spravidla býva vyhodnotené ako úhybný manéver. Je hrozivé, s akými nepatričnými kritériami sa vedú verejné diskusie a aké sú odpolitizované. Keď sa pokúšam vysvetliť si túto depolitizáciu, ktorá je blahoslavením statusu quo, zakaždým sa dostanem k pádu múru. Slávny rok 1989 mal za následok nové samozrejmosti, ktoré si postupne uvedomujem až teraz. Skoro desať rokov som si myslel, že zo sveta, čo sa skladal zo slov, som sa ocitol vo svete, v ktorom platia len čísla. Vyzeralo to, že každá zákonitosť sa zmenila na zákon reálnej nutnosti. Aj mne došli slová. Čo zmôžu slová proti číslam? Vari s kolapsom Ostbloku nezmizli aj ideológie, aspoň v našich zemepisných šírkach? Teraz mi pripadá smiešne a nepochopiteľné, ako si toto dospelý človek mohol myslieť. Samozrejme, že aj Západ stojí na slovách, na dohodách a dohovoroch, na zápase rôznych sociálnych a ekonomických záujmových skupín – na spoločenskej dohode! Ako som sa mohol takto dať opiť rožkom! A aké to bolo a miestami stále je ťažké, emancipovať sa od ideológie reálnej nutnosti a jej ‘jediných možných’ rozhodnutí. Keď sa v argumentácii tlačí dopredu národ, tak je niečo zhnité v tomto štáte. Potom sa rozpory a protichodné záujmy rozmazávajú, a rozmazáva sa aj jazyk. Proti tomu pomôže len: Citoyens všetkých krajín, spojte sa!”