Jacek Dehnel

    je poľský spisovateľ, básnik, prekladateľ a maliar. Žije vo Varšave. Vydal sedem zbierok poézie, štyri knihy prekladov (medzi iným novú verziu Veľkého Gatsbyho F. Scotta Fitzgeralda pre 21. storočie), dve zbierky poviedok a tri zbierky esejí, venované fotografiám a mapám, ako aj čítaniu a knižkám. K jeho najznámejším prozaickým dielam, ktoré vyšli aj v slovenčine, patria romány Babuľa a Saturn, inšpirovaný tzv. čiernymi maľbami Francisca Goyu. Uverejňuje fejtóny v rubrike Kawiarnia literacka týždenníka Polityka a na svojom blogu Tajny detektyw vyhrabáva novinové články o „medzivojnových zločinoch, priestupkoch a obyčajných svinstvách, z ktorých mrzne krv v žilách a ježia sa vlasy na hlave“. Jacek Dehnel je nositeľom mnohých literárnych ocenení, okrem iného Pasu časopisu Polityka (2006). „Odpor k ‘inakosti’ sa samozrejme znižuje s celkovou sčítanosťou, no nesmieme zabúdať ani na to, že tie najúdesnejšie ideológie sa šíria cez knihy, počínajúc Bibliou a Koránom, alebo skôr cez ich mrzkú interpretáciu. Ochranka vyprodukovala Protokoly sionskych mudrcov, Hitler mal Mein Kampf, Stalin Krátky kurz dejín Komunistickej strany, Mao červenú knižôčku, dokonca aj Kadáfí sa pokúsil o svoju zelenú. Aj to sú knihy, hoci vieme, že patria k podtypu ‘vylučujúcej’ literatúry, ku knihám, ničiacim všetky ostatné, ako v známom príbehu o kalifovi Omarovi. Omar dobyl Egypt a kázal spáliť knižnicu v Alexandrii s tým, že ‘ak je v tých knihách to, čo v koráne, sú zbytočné, ale ak je v nich niečo, čo mu odporuje, o to viac ich treba zničiť’. Podobné myslenie sa však prieči skutočnému čitateľskému étosu (…) V stredoveku za odporný hriech sodomie ľudí pálili na hranici, no tieto názory zaostávajú len o niekoľko desiatok rokov. Lenže všetko sa zmenilo, žijeme v období digitalizácie a prudkých technologických a kultúrnych zmien, čas plynie rýchlejšie. Zatiaľ čo v 18. storočí stredoveké názory boli, povedzme, trochu archaické, v súčasnosti sú názory z päťdesiatych rokov 20. storočia dramaticky archaické.“