Jacques Rupnik

    je francúzsky historik a politológ, špecializujúci sa na východnú Európu. Žije v Paríži. Študoval na Sorbonne a na Harvardskej univerzite, pracoval pre BBC, bol poradcom prezidenta Václava Havla, výkonným riaditeľom Medzinárodnej komisie pre Balkán pri Carnegie Endowment for International Peace a členom Nezávislej mezinárodnej komise pre Kosovo. Dnes je riaditeľom výskumu na Fondation des Sciences Politiques a tiež profesorom College of Europe v Bruggách v Belgicku. Je autorom niekoľkých kníh o Východnej Európe – v českom preklade vyšli Dějiny Komunistické strany Československa a Jiná Evropa. Okrem toho tiež kniha rozhovorov s Karlom Hvížďalom Příliš brzy unavená demokracie. „Precenili sme našu schopnosť nenásilným spôsobom ovplyvniť svoje okolie. Model, na ktorom bola doteraz postavená európska zahraničná politika, a najmä tá susedská politika, nestál na tom, že sme najsilnejší, najmocnejší a že máme najväčšiu armádu, ale na tom, akí sme. Spoliehali sme na príťažlivosť spoločenstva národov, ktoré spolu sedemdesiat rokov nebojuje a ktoré prijalo spoločné hodnoty. Mysleli sme si, že nemusíme ukazovať svoju silu tým, ako zasahujeme na druhom konci sveta, že stačí, keď budeme dôsledne ukazovať, akí sme, a preto sa náš model bude šíriť. Otvárali sme svoj trh susedom a dúfali, že oni za odmenu prevezmú európske normy, a to nielen ekonomické, ale aj demokratického vládnutia. Chceli sme zvýšiť mobilitu: uľahčiť vízovú politiku, a tým aj cirkuláciu ľudí a myšlienok. A chceli sme pomáhať všetkým, ktorí chceli reformovať. Chceli sme náš vplyv šíriť smerom z centra na perifériu. Dokonca sme si mysleli, že náš model by mohol inšpirovať aj medzinárodné spoločenstvo v Južnej Amerike, v Ázii a tak ďalej. No zistili sme, že je to trochu naopak. Už to nie je centrum, ktoré vnucuje európskej periférii svoje normy, ale násilie a chaos periférie sa vnucujú Európe a spochybňujú jej model. Naše okolie nemyslí rovnako ako my. Geopolitika nás dohnala, najmä v roku 2015 na Ukrajine, a stále narážame na nedoriešené staré problémy na južnom brehu Stredozemného mora. Toto prebudenie je veľmi tvrdé pre migračnú vlnu a terorizmus a Európa musí naraz začať myslieť v iných kategóriách. Politika, ktorú sme doteraz robili, bola politikou do dobrého počasia. Teraz sme v búrke. Až teraz sa ukáže, či európsky projekt môže obstáť. Európa nie je samozrejmosť: čo sa raz dalo dohromady, sa dá aj rozobrať.“