Marci Shore

    je americká historička, prednáša na Yale University. Špecializuje sa dejiny európskeho myslenia s dôrazom na Strednú Európu v 20. a 21. prvom storočí. Absolvovala magisterské štúdiu Torontskej univerzite a doktorát získala na Stanford University. Pôsobí tiež na viedenskom Ústave pre humanitné vedy. Žije striedavo v New Haven a vo Viedni. Preložila do angličtiny spomienky Michała Głowińského z varšavského getta, The Black Seasons (Čierne sezóny) a autorkou troch kníh: Caviar and Ashes: A Warsaw Generation’s Life and Death in Marxism, 1918 – 1968 (Kaviár a popol: Život a smrť jednej varšavskej generácie v marxizme, 1918 – 1968); The Taste of Ashes: The Afterlife of Totalitarianism in Eastern Europe (Chuť popola: Doznievanie totality vo Východnej Európe) a The Ukrainian Night: An Intimate History of Revolution (Ukrajinská noc: intímne dejiny revolúcie). V súčasnosti pracuje na projekte Fenomenologické stretnutia: obrazy zo Strednej Európy, na ktorý získala Guggenheimovo štipendium. Jej komentáre, recenzie a eseje vychádzajú v renomovaných časopisoch a novinách ako Times Literary Supplement, New Yorker and The New York Times. „Začiatkom 20. storočia Freud prehral bitku o srdcia a mysle más s Marxom, ktorý im na rozdiel od Freuda sľuboval, že budú žiť šťastne, až kým nepomrú. Teraz zažívame Freudovu pomstu. Počas americkej volebnej kampane Trumpovi stúpenci hovorili, že sa im páči jeho ‚úprimnosť‘. Táto ‚úprimnosť‘ nemá nič spoločné so súladom medzi tým, čo sa hovorí, a empirickou pravdou. To, čo Trumpovi stúpenci považujú za ‚úprimnosť‘, je jeho odpor voči potláčaniu pudov, ktorý je podmienkou civilizácie. Prináša to isté oslobodenie – za malú cenu zničenia civilizácie. Ocitáme tak sa vo svete Dostojevského, kde je ‚všetko dovolené‘. Freud sa mstí aj inak. Podvedomie bolo podľa Freuda tmavou psychickou komorou, do ktorej ľudia hádžu všetko, čo priveľmi znepokojuje naše vedomie. (…) Vo svojej knihe Hitler’s Willing Executioners (v českom preklade Hitlerovi ochotní katani) Daniel Goldhagen tvrdil, že celé generácie Nemcov boli nakazené virulentným antisemitizmom. Boli to zlí ľudia a bavilo ich zabíjať Židov. Goldhagenovou hlavnou oponentkou (z hrobu) bola Hannah Arendt. Pred koncom vojny Hannah Arendt napísala: ,Roky už stretávame Nemcov, ktorí vyhlasujú, že sa hanbia za to, že sú Nemci. Často ma pokúšalo odpovedať im, že ja sa hanbím za to, že som človek.‘ Český politológ Pavel Barša vysvetľuje popularitu Goldhagenovej tézy nasledovne: ,Ak má Goldhagen pravdu, všetci môžeme dobre spávať.‘ No keďže, žiaľ, pravdu mali Arendt a Freud a Goldhagen sa mýlil, nikdy už nemôžeme spať dobre. Jedno z nepríjemných Freudových posolstiev znie takto: to, čo nás ohrozuje, nikdy nie je bezpečne celkom mimo nás. Vďaka historickej politike a konšpiračným teóriám – a v širšom ponímaní aj nacionalizmu, či už v Poľsku alebo inde – sa môžeme vyhnúť zodpovednosti, je to spôsob, ako nájsť mentálnu útechu tým, že exportujme vinu a splniť si túžbu po bezpečnom miestečku na svete.”
    Foto: Rostyslav Kostenko
    Foto: Wilson Center