Martin M. Šimečka

    je spisovateľ a novinár. Do roku 1989 publikoval v samizdate, neskôr bol šéfredaktorom vydavateľstva Archa, týždenníka Domino-Fórum a denníka SME. Je tiež autorom noviel Džin a Záujem, súboru komentovaných listov jeho otca z väzenia Světelná znamení (ktorá vyšla tento rok v novom vydaní vo vydavateľstve SALON) a knihy esejí Hľadanie obáv. Jeho posledná kniha je esej Medzi Slovákmi. Od novembra 2006 do januára 2009 bol aj šéfredaktorom týždenníka Respekt, ktorý vychádza v Prahe, neskôr jeho editorom. Od novembra 2016 je komentárom a editorom Denníka N. Žije v Bratislave. „Verejnosť proti násiliu bol veľmi dobrý názov revolučného hnutia. Vychádzal z presvedčenia, že všetky autoritatívne politické systémy vrátane komunistickej diktatúry sa udržiavajú násilím a iba liberálna demokracia ako jediný politický systém násiliu zabraňuje. Názov VPN vychádzal z presvedčenia, že verejnosť odmieta násilie, a preto túži po demokracii. No čo ak sme sa mýlili a verejnosť z času na čas naopak po násilí zatúži? A čo ak je to práve dnes? Stará poučka hovorí, že túžba po násilí sa vyvoláva slovami. Keď Kotleba hovorí o Rómoch ako o parazitoch, nabáda tým na ich vykynoženie – to sa predsa s parazitmi robí. Keď Robert Fico začal hovoriť o novinároch ako špinavých prostitútkach, nabádal na očistu od nich – veď to sa so špinou robí. Nevieme, koľko ľudí si po Kotlebových a Ficových slovách pomyslelo: treba ich (Rómov a novinárov) vyzabíjať, ale z obsahu sociálnych sietí môžeme tušiť, že ich nebolo málo. (…) Nemali by sme sa utešovať, že slovenská spoločnosť je na násilie alergická. Demonštrácie po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej či zdesenie nad zabitím Henryho na Obchodnej ulici v Bratislave vyjadrujú pocity len časti verejnosti. Tá druhá – hoci nevieme, aká je veľká – potichu tieto vraždy schvaľuje. A čím viac jej budú politici naznačovať, že ich môže schvaľovať aj nahlas, tým viac bude chcieť prejsť od slov k činom. Nie je v našich silách potlačiť ľudský sklon k násiliu, ale môžeme ho vyhlásiť za neľudský. Na tomto postoji trvá liberálna demokracia. A je našou povinnosťou usvedčovať politikov z neľudského jazyka, ktorým k násiliu nabádajú. Tento jazyk je ešte stále zakódovaný, lebo priama výzva k násiliu by ešte stále zrejme narazila na odpor. Našou povinnosťou voči verejnosti je tento kód lúštiť, aby sa nemohla vyhovárať, že mu nerozumela. Tu sú príklady. Keď sa predseda parlamentu Andrej Danko hlási k autoritatívnemu režimu v Rusku, kódovaným jazykom schvaľuje násilie. Rovnako ako predseda Smeru Robert Fico, ktorý demonštratívne navštevuje diktatúru na Kube. A keď Fico nazýva organizátorov demonštrácií Sorosovými deťmi, hovorí v kódovanom jazyku, že sú to deti nepriateľského Žida. Fico vie, že časť slovenskej verejnosti potichu schvaľuje zabíjanie židovských detí počas holokaustu a že práve ona bude rozumieť, čo jej chce povedať. Premiér Peter Pellegrini správne vyzval na ,ukončenie nevraživosti‘, lebo ,toto nie je cesta pre Slovensko a náš národ‘. Lenže jedným z najaktívnejších vyvolávačov nevraživosti je jeho stranícky šéf Robert Fico. Verejnosť proti násiliu bol veľmi dobrý názov hnutia, ktoré verilo v demokraciu, lebo je to jediný politický systém, ktorý účinne potláča násilie. Ak v tejto úlohe zlyhá, prestane byť demokraciou. Dnes už vieme, že Danko ani Fico si demokraciu neželajú. Ich kódované výzvy k násiliu sú presne cielenými zásahmi do myslí tých, ktorí si ju neželajú rovnako ako oni. Nemôžeme im v sledovaní tohto cieľa zabrániť, ale môžeme ich z neho usvedčiť.”
    Foto: Matěj Stránský

  • O pravde a láske

    Všetci nesieme zodpovednosť za to, ak zvíťazí lož a nenávisť.. Píše Martin M. Šimečka