Michal Havran

    je teológ a spisovateľ. Žije v Bratislave. Vyštudoval protestantskú teológiu v Štrasburgu a na École pratique des hautes études z politickej teológie v Paríži. Spolu s Marošom Hečkom napísal bestseller Kandidát, ktorý sa stal predlohou k rovnomennému filmu. Okrem iného má vo verejnoprávnej televízii každý týždeň reláciu Večera s Havranom a nepravidelnú reláciu Európska kaviareň. Pred tromi rokmi vydal zbierku kritických textov Besnota, roku 2016 mu vyšiel prvý román Analfabet (bol zaň nominovaný na Cenu Anasoft Litera), vlani kniha esejí Obesíme ťa a v týchto dňoch mu vychádza ďalší román Otec bol v strane. „Za túto situáciu sme zodpovední my všetci, všetci máme podiel na Jánovej a Martininej smrti, pretože sme dovolili, aby v tomto štáte vznikla atmosféra nedotknuteľnosti pre tých, ktorí ich dali popraviť. My všetci sme prispeli k tomu, že na Slovensku dnes máme bývalých policajtov, dnes nájomných vrahov, pokútne sprostredkovateľky vrážd, tabuľkové ceny za život. My všetci a tí, ktorí riadia štát. Tridsať rokov sa u nás zabíjala mafiánska lúza, nebolo to len v deväťdesiatych rokoch, je to stále, trochu menej, ale stále. A tridsať rokov vieme, že hocijaký psychopat ešte aj dnes dokáže na niekoho vytiahnuť zbraň na semafore. Násilie slovenskej spoločnosti, násilie na štadiónoch, násilie v krčmách, na cestách, je výsledkom straty našej citlivosti a snahy kultivovať seba samých. A je v rozpore s tým, ako sa vnímame a ako si nás predstavujeme. Sami pred sebou sme slušnými ľuďmi s domácimi zvieratkami a záhradami, pohostinná krajina s peknou prírodou a zvykmi, no v našom kolektívnom vedomí sa niečo rozpadlo, zhrubli sme a uverili sme, že svet je zdochlina, z ktorej si treba utrhnúť krvavé kusy najchutnejšieho mäsa. Robíme čokoľvek, Slovensko nie je v zahraničí známe Štrbským plesom a Podpolianskymi slávnosťami, ale obchodom so zbraňami, ktoré u nás nakupovali džihádisti, prostitúciou a šmelinou so psami. Napriek tomu sa stále pokrytecky uisťujeme, že sme výnimoční a mimoriadni, no čím viac a hlasnejšie to hovoríme, čím viac sa zdôrazňujeme, tým hlbšie preniká gangréna surovosti. Máme vážny problém, netýka sa notorickej neschopnosti udržiavať štát na úrovni bohatej európskej krajiny, no našej mentality, toho, čo nás formuje, čo nás núti premýšľať o tom, ako tu budeme žiť a aký to má zmysel. Nájomná vražda nesmie byť súčasťou národnej mentality, ľudia by o nej nemali špekulovať, pretože spochybňovanie smrti je prvým príznakom vnútorného rozkladu. Reakcia ľudí, ktorí chodili na námestia, bola adekvátnym pokusom nájsť odpoveď na to, čo sa s nami stalo, kedy došlo k premene našich susedov a priateľov na objednávateľov vrážd, prečo mali odrazu peniaze väčšiu hodnotu ako životy. No škody napáchané rokmi surovosti, ktorá sa stala súčasťou nášho spoločenského života, budeme odstraňovať dlho. Na to, aby sme to dokázali, musíme nájsť silu povedať si o sebe, že nie sme takí nevinní, ako sme si vždy mysleli, že v mnohých veciach sme sa stali spolupáchateľmi, že historicky túto vec máme v sebe a nadišiel čas, aby sme sa vyrovnali s našimi minulými a súčasnými zločinmi. Inak sa premeníme na chorú spoločnosť, prestaneme sa zvládať a v istom momente bude tento stav nezvrátiteľný.“
    Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum