Michal Havran

    je teológ, zakladateľ a šéfredaktor portálu jetotak.sk a spisovateľ. Žije v Bratislave. Vyštudoval protestantskú teológiu v Štrasburgu a na École pratique des hautes études z politickej teológie v Paríži. Spolu s Marošom Hečkom napísal bestseller Kandidát, ktorý sa stal predlohou k rovnomennému filmu. Okrem iného má vo verejnoprávnej televízii každý týždeň reláciu Večera s Havranom a nepravidelnú reláciu Európska kaviareň. Pred dvoma rokmi vydal zbierku kritických textov Besnota, roku 2016 mu vyšiel prvý román Analfabet (bol zaň nominovaný na Cenu Anasoft Litera) a vlani kniha esejí Obesíme ťa. „Niektorí politici neporozumeli tomu, že úcta k štátu sa nedá vynucovať, že tak, ako nestačí bozkávať výložky, aby vás verejnosť považovala za generála, nie je možné od ľudí vyžadovať lojalitu vtedy, keď vidíme, ako sa nám štát rozpadáva pred očami. Najvýznamnejší generál slovenských dejín Milan Rastislav Štefánik si úctu a autoritu nevynucoval, no napriek svoju mladému veku ju natrvalo získal. Andrej Danko asi nechápe, že to súvisí s tým, čo Štefánik na rozdiel od jeho generálov robil. Že nenakupoval pochybným spôsobom, nevieme o tom, že by bol lobistom alebo pracoval v utajení na šmejdových obchodoch, a jeho jediným programom bol vznik Československej republiky. Tento protestant, slobodomurár, kozmopolita, cestovateľ a dobrodruh sa stal autoritou nie iba medzi domácim obyvateľstvom, ale aj v zahraničí. Výrazne pomohol etablovať Československú republiku na svetovej scéne, podľa neho je pomenovaných vo svete množstvo ulíc a námestí. Jeho autorita pochádzala z morálnych zásad a presvedčení o jeho politickej idei. Nič také dnes v slovenskej politike nevidíme, a preto je pochopiteľné, že ľudia čoraz viac považujú súčasné Slovensko za krajinu patriacu skupine ľudí správajúcej sa k svojim spoluobčanom ako predstavitelia koloniálnej správy voči domorodcom. Na vybudovanie autority štátu nestačí formalisticky imitovať štátotvorné gestá, nechať pochodovať hradnú stráž po kábloch nalepených leukoplastom, sedieť s milenkou a jej telefónom u Merkelovej, naťahovať si nohy vo filharmónii a hovoriť, že toto je štát, toto si máte vážiť. Otázka reprezentácie štátu a jeho inštitúcií siaha ďalej ako po ceremoniálnu spartakiádu verejných udalostí, politici sú iba dočasnými nositeľmi istej časti atribútov republiky, no v žiadnom prípade nie sú štátom. Štátom sme my všetci, čo sme desať rokov nesedeli v limuzínach, nechodievali k Bödörovi na narodky, na lyžovačky ku Kočnerovi, s Kalim na motorky. Štát sú opatrovateľky v Rakúsku, študenti v Spojenom kráľovstve, ľudia na námestiach.“
    Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum