Natalie Nougayrède

    je francúzska novinárka. Žije v Londýne, kde je editorka a hlavná komentátorka zahraničnej redakcie denníka The Guardian. V rokoch 2013 – 2014 bola šéfredaktorkou denníka Le Monde, ktorý sa pod jej vedením, ako prvej ženy v tejto funkcii, etabloval ako najväčší informačný web vo Francúzsku s čitateľskou základňou po celom svete. Predtým pracovala pre Libération, bola dokonca aj vyslanou redaktorkou vo vtedajšom Československu. Natalie Nougarède bola odmenená novinárskymi cenami Prix de la Presse Diplomatique and the Albert za reportáže o konflikte v Čečensku a teroristickom útoku v škoku v Beslane. „Je pravda, že západné vlády kritizujú Rusko a Baššára al-Asáda. Je tiež pravda, že diplomati OSN porovnávajú Aleppo s Guernicou a Srebrenicou. Ale znamenajú oficiálne vyhlásenia, že verejnosť už nemusí prejavovať rozhorčenie? Nestojí za to zasadzovať sa za základné ľudské hodnoty a proti zločinom – keď pre nič iné, aspoň ako prejav solidarity? Alebo je to tým, že sa nechávame unášať prúdom “post-faktickej” politiky, a že sme v dôsledku ruskej a sýrskej vládnej propagandy začali pochybovať, že porušujú medzinárodné právo? Uverili sme, že kobercové nálety možno chápať ako protiteroristické opatrenia? Dospeli sme k názoru, že najlepšie bude dobyť Aleppo čo najskôr? Túto logiku dobre vystihuje citát z Tacita: ‘A keď už po nich neostane nič iné ako púšť, hovoria tomu mier.’ Ak chceme pochopiť, čo sa deje v Aleppe, mali by sme sa vrátiť k informáciám z Grozného zo zimy roku 1999 – 2000. Práve zo skúseností z tejto operácie čerpá ruské vojsko počas leteckej ofenzívy na východné Aleppo. Vidím jasné paralely, tak ako ďalší novinári, čo písali o tejto vojne na Kaukaze. Stratégia, ktorú vtedy Moskva použila na vypudenie asi siedmich tisícok povstalcov z Grozného, kedysi mesta s 250 000 obyvateľmi, spočívala v tom, že rozmlátila celé mesto na padrť. Rusko a Asad chcú dobyť Aleppo pomocou metód podobných tým, čo poznáme z Grozného. Na Západe často počúvame, že situácia v Sýrii sa nedá vyriešiť vojenskými prostriedkami. No to, čo v tejto chvíli sleduje Moskva a režim v Damašku je vojenské ‘riešenie’ – masakry civilného obyvateľstva majú vytvoriť vákuum, ktoré potom nazvú ‘pacifikáciou’. Nehovorím, že demonštrácie v Londýne či v Paríži môžu tyranov zastaviť. Ale keby išlo o organizované protesty, možno by sme sa v budúcnosti nemuseli až tak hanbiť.“