Natalie Nougayrède

    je francúzska novinárka. Od roku 2014 žije v Londýne, kde je editorkou a hlavnou komentátorkou zahraničnej redakcie denníka The Guardian. Roku 1991 začala prispievať do rôznych francúzskych médií a venovala sa hlavne udalostiam v Strednej a Východnej Európe po rozpade Sovietskeho zväzu, najmä vojne v Južnom Osetsku (1991 – 1992) a rozdeleniu Československa. Neskôr pôsobila ako redaktorka ľavicovo orientovaných novín Libération, aj ako ich vyslaná redaktorka vo vtedajšom Československu, a od roku 1997 ako reportérka denníka Le Monde, kde si získala si renomé svojimi analýzami ruskej politiky, predovšetkým občianskej vojny v Čečensku. V rokoch 2013 – 2014 bola šéfredaktorkou Le Mondu, ktorý sa pod jej vedením, ako prvej ženy v tejto funkcii, etabloval ako najväčší informačný web vo Francúzsku s čitateľskou základňou po celom svete. Natalie Nougarède bola odmenená novinárskymi cenami Prix de la Presse Diplomatique and the Albert za reportáže o konflikte v Čečensku a teroristickom útoku v škoku v Beslane. „Napriek obrovskému úsiliu, aké toto leto v Kremli vynaložili na organizáciu Majstrovstiev sveta vo futbale ako dôkazu ruskej otvorenosti, v poslednom čase neustáva prúd informácií o chybách, ktorých sa dopustili ich nie až také tajné služby. (…) Potom, ako investigatívny web Bellingcat zverejnil meno druhého ruského agenta podozrievaného z pokusu otráviť Skripaľa, oficiálne ruské reakcie sa pohybovali medzi odsudzovaním ‚inscenovanej propagandistickej kampane‘ a posmeškov zo ‚západnej hystérie okolo všemocných ruských kyberšpiónov‘. (…) Pre Európu z toho vyplýva všeobecnejšie ponaučenie: podvratné aktivity podporované Kremľom už nemožno pokladať len za stratégiu, ktorej cieľom je udržať bývalé satelitné štáty Sovietskeho zväzu v sfére vplyvu Moskvy. Dnes už je ruská snaha podkopávať inštitúcie evidentná v celej Európe. Obyvatelia Východnej Európy mali po páde komunizmu často pocit, že v Západnej Európe sa z ich protiruského postoja vysmievajú ako z prejavu hystérie a posadnutosti neoimperialistickými chúťkami Moskvy. Keď sa v roku 2007 Estónsko stalo obeťou obrovského ruského kyberútoku, v Paríži či Berlíne si málokto robil starosti, že toto nebezpečenstvo sa jedného dňa môže rozšíriť ďalej na západ. No pre pochopenie Putinových úmyslov sa stará deľba na východ a západ stáva čoraz menej relevantnou. Oveľa väčší význam bude hrať najnovšia taktika Kremľa: pestovanie ideologickej spriaznenosti s krajnou pravicou v Európe, ako na Východe (Viktor Orbán v Maďarsku) tak i na Západe (Matteo Salvini v Taliansku či Heinz-Christian Strache v Rakúsku). Dlhý tieň rozdelenia na Východ a Západ nezmizne len tak zo dňa na deň: ľudia, čo žili na ‚uväznenom Západe‘, ako Milan Kundera nazval sovietsky blok, si pamätajú veci, ktoré iní nezažili. Priepasť medzi Východom a Západom sa prejavila mimoriadne jasne počas utečeneckej krízy roku 2015. Ale ako mi nedávno povedal istý vysoko postavený nemecký politický činiteľ, je dosť možné, že ruské aktivity utužia európsku jednotu miesto toho, aby prehĺbili spory. Je možné, že Západoeurópania sa budú cítiť spriaznenejší s Poliakmi a obyvateľmi Pobaltia, ktorí už dávno varujú pred rozširovaním ruského vplyvu, mali však pocit (najmä pred vojnou na Ukrajine), že sú hlasom volajúceho na púšti. Ruskí špióni tak v konečnom dôsledku možno prispejú k preklenutiu rozdielov v európskom cítení. A to veru nie je špionážny film podľa Putinovho vkusu.“
    Foto: Alesi e Leonard