Nick Cohen

    je anglický novinár. Od roku 1996 je stĺpčekárom týždenníka The Observer a popri tom prispieva do časopisov Time, The Spectator, Standpoint a New Humanist. Žije v Londýne. Jeho články vyšli knižne v troch zbierkach, Cruel Britannia (Krutá Británia), Waiting for the Etonians (Čakanie na absolventov Etonu) and Living With Lies: Nick Cohen in Standpoint (Život v klamstve), tri ďalšie knihy, z ktorých posledná, o cenzúre v 21. storočí, You Cant’t Read This Book (Túto knihu si nemôžete prečítať) vyšla roku 2012. V roku 2008 bol nominovaný na cenu Georgea Orwella za politickú publicistiku a roku 2014 sa získal cenu Európsku tlačovú cenu komentátor roka za tri články o Nigelovi Farageovi. “Musíme vziať do úvahy, že globalizácia, ekonomická kríza, pokles reálnych miezd, masové prisťahovalectvo a vojna v Iraku vyvolali paranoidné myslenie na celom Západe. Jedna vec je však rozumieť úmyselnej a vypočítavej hlúposti a druhá vec je ospravedlňovať ju. Nemali by sme podceňovať ani aké ťažké je úmyselnú hlúposť nabúrať. Ak jej raz niekto sadne na lep, nájde si dôvody odmietnuť akékoľvek informácie, ktoré protirečia jeho nadšeným istotám. Zdá sa, že dialóg s takýmito ľuďmi nie je možný rovnako v Trumpovej Amerike ako v labouristickej strane Jeremyho Corbyna. Jeho banalita, ktorou odpudil serióznych ľavičiarov, nie je tou absolútnou katastrofou akou sa javí na prvý pohľad. Vďaka nej však, tak isto ako mnohí iní, čo si hovoria socialisti, akceptoval islamistické hnutia s fašistickým politickým svetonázorom či ruskú konzervatívnu a kleptomanskú samovládu. A v tom spočíva najväčšia zrada mojej ľavicovej generácie. Toto pokrytectvo a cynizmus si vyžiadalo veľkú politickú cenu. Banalita, ktorá pripúšťa podobné hanebné spojenectvá však krajnej ľavici zároveň umožňuje nesformulovať žiaden konkrétny domáci politický program. Utópie sú vždy banálne. Corbynova utópia dovoľuje jeho zástancom, aby sa vyhrievali na výslní vlastného farizejstva. Chcú skoncovať s politikou uťahovania opaskov. Chcú vykynožiť chamtivosť. Nastoliť mier. No ako to urobiť už nie je ich vec. Praktické detaily sú nebezpečné. Odvádzajú od utópie a vedú naspäť do komplikovaného blairovského sveta kompromisov a takmer najlepších riešení. Tí, čo poznajú dejiny vedia, že utopické myslenie často ospravedlňuje surovosť. Ľavičiari, ktorí podporujú Corbyna tvrdia, že každý, kto je proti nemu musí byť za chudobu, chamtivosť a vojnu. A v boji proti týmto netvorom je prípustná každá taktika.”