Peter Balko

    je spisovateľ. Je absolventom filmovej scenáristiky a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Získal hlavnú cenu v súťaži Poviedka 2012, publikoval v rovnomennom zborníku i v almanachu PULZ V4. Jeho texty boli preložené do angličtiny, maďarčiny i taliančiny a uverejnené v Romboide, Pravde, Dotykoch, Revue Labyrint alebo v Gömörország. Spoločne s Luciou Potůčkovou a Marošom Hečkom vydali zbierku poézie Metrofóbia a spolu s Petrom Prokopcom pripravili knihu Literatúra bodka sk. Okrem iného je aj spoluautorom scenára a asistentom réžie úspešného filmu Kandidát, ako scenárista sa podieľal na televíznej minisérii Moje povstanie a scenár k filmu Čiara, odohrávajúci sa na slovensko-ukrajinskej hranici, písal už sám. Roku 2014 vydal svoj prvý román Vtedy v Lošonci, za ktorý získal Cenu Jána Johanidesa pre autorov do 35 rokov, Cenu Nadácie Tatra Banky 2015 v kategórii Mladý tvorca a Cenu čitateľov Anasoft Litera 2015. Momentálne pracuje na druhom románe Østrov. Vo svojom rodnom meste – v Lučenci – organizuje literárny festival Medzihmla. Žije na trase Bratislava – Lučenec. „Hovoríte, že ste bežní ľudia. Ak je bežné hajlovať na rodinných fotografiách, stavať šibenice, pohrávať sa s cynickou numerológiou a posielať yperitové bozky parazitom, Židom, Cigánom, hendikepovaným alebo kaviarenským povaľačom, tak ste bežní – bežní fašisti. Môj starký Jano Krajči prežil druhú svetovú vojnu ako malý chlapec. Videl obesených zbehov, ktorí lemovali každú cestu vedúcu z Lučenca. Videl masové hroby vystlané obrazcami neoplakaných tiel. Videl vozne pre dobytok, preplnené tisíckami nedopísaných ľudských príbehov, smerujúce po širokých koľajach do nenávratna. Videl koniec sveta: čierno-čierne záhyby ľudskej zloby živenej fúzatým neurotikom i kňazom s dvojitou bradou, pri ktorého hrobe zapaľujete sviečky. (…) Nie ste predĺženou rukou pravdy ani Krista, ktorého ťaháte za rukáv zakaždým, keď vám dôjdu argumenty. A keď vás niekto konfrontuje s tým, čo nosíte na tričkách, aké statusy vypúšťate do sociálnych bublín alebo čo vykrikujete v podguráženom stave v staničnom bufete, ste prekvapení a urazení. Áno, v aplikácii zvanej Slovensko sa niekde stala chyba. Oligarchickí veksláci premenili túto krajinu za štvrťstoročie na trhací kalendár a spoločenskou zmluvou si vytreli zadky. Pociťujem úzkosť zakaždým, keď ide niekto z mojich blízkych do nemocnice, kam si musí okrem vlastného toaletného papiera pribaliť aj poriadnu dávku šťastia. Naše deravé cesty by vysmiali aj na Balkáne, a keď platím dane, chce sa mi plakať. A najviac to schytali práve periférie, z ktorých ste vzišli nielen vy, ale aj ja. Ľudia sú nahnevaní a sklamaní, ale vy používate ich hnev ako živý štít svojho nebezpečného čierno-bieleho videnia sveta a staviate sa do pozícií pochybných prorokov, ktorí konečne nastolia poriadok. Lenže nenávisť nie je cesta, ale múr: skôr či neskôr narazíte.”
    Foto: Gabriel Kuchta