Silvester Lavrík

    je prozaik, dramatik, režisér, výtvarník, pôvodne učiteľ slovenčiny a výtvarnej výchovy. Pracoval ako učiteľ, kreatívny riaditeľ v reklamnej agentúre, bol tiež umeleckým šéfom Mestského divadla v Zlíne a riaditeľom Rádia Devín. Debutoval zbierkou poviedok Allegro barbaro, po ktorej nasledovali ďalšie prozaické knihy Zlodeji a Perokresba, monodráma Villa Lola, romány Zu, Naivné modlitby a Nedeľné šachy s Tisom, za ktorú bol nominovaný na Cenu Anasoft Litera. Napísal viac ako 20 divadelných hier. V roku 2007 mu knižne vyšla zbierka piatich drám pod názvom Hry. Žije a pracuje striedavo v Bratislave a v Bánovciach nad Bebravou. „Nevravím, že práve ja mám výsadné právo zverejňovať svoje vnútorné rozpoloženie vo vzťahu k Slovakštátu. Zato vážne trvám na tom, že kým sa každý z nás nejako k zdedeným problémom minulosti nepostaví, budú nám tu mátať donekonečna. Ich zhubný vplyv na našu náladu bude mať tisícnásobne dlhší polčas rozpadu než mrzutosť, ktorá sa v človeku usadí, keď naňho bezdôvodne trúbia. Byť Slovákom nie je žiadna zásluha. Nie je to ani hanba, dodávam rýchlo. Lebo aj takéto módy sa u nás v poslednom čase ujali. Česi sú kultúrnejší, Maďari vlasteneckejší, Poliaci nábožnejší, Ukrajinci väčší, Rakúšania bohatší, aby som vymenoval len bezprostredných susedov. Každému máme čo závidieť. A keď konečne máme svoj štát, sami si ideme naň kydať? Janičiari! Zapredanci! Choďte si žiť inam! No nejdem. Tu som doma, tu mi je dobre, tu mi to dáva zmysel. Keď sme pri tom vyháňaní, je pozoruhodné, ako slovenský živel trvá na tom, že autochtónnosť obyvateľstva je dôležitá len podľa etnického filtra. Nuž hej, je to taký náš svojráz. Zemiaky, kapusta a národná hrdosť, to sme my. Ale ak byť Slovákom nie je zásluha ani hanba, načo potom o tom hovoriť? Čo sa na tom dá stavať? Okrem skanzenov a koncentrákov?“
    Foto: Tomáš Benedikovič / Denník N