Svetlana Žuchová

    je psychiatrička a spisovateľka. Vyštudovala medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a zároveň psychológiu na Univerzite vo Viedni. V súčasnosti pôsobí v Prahe ako psychiatrička v ambulancii TH Kliniky. Žije v obci Zdiby pri Prahe. Ako prozaička debutovala zbierkou poviedok Dulce de leche, nasledovali novela Yesim, romány Zlodeji a svedkovia a Obrazy zo života M, za ktorý získala Cenu Európskej únie za literatúru. Venuje sa aj prekladom z angličtiny a nemčiny. “Považujem za šťastnú zhodu okolností, že zamatová revolúcia sa prekryla s mojím dospievaním. V Novembri 1989 som mala takmer trinásť rokov. V pamäti mi utkvelo, ako padali veľké snehové vločky a niečo veľké sa dialo. Veľké veci boli vo vzduchu. A ja som mala život pred sebou. Otvárali sa mi oči, otvárali sa hranice.
    S rodičmi sme išli do Linzu, ktorý sa mi zdal ako New York. Na Grösslingovej vzniklo Artfórum, v ktorom bolo okrem veľkého papagája množstvo kníh, o akých sa mi predtým ani nesnívalo. Svet sa mi menil pred očami tak, ako sa dokáže meniť len pred očami trinásťročných dievčat.
    Odvtedy som sa nikdy viac nenazdávala, že na vlastnej koži zažívam niečo spoločensky rozhodujúce. Až teraz. Niekoľko mesiacov sa vo mne prebúdza pocit, ktorý spoznávam. Vo vzduchu je niečo zásadné. A znovu sa to prekrýva s kľúčovým obdobím v mojom živote. Ako to už po štyridsiatke býva, rukolapne si uvedomujem svoju konečnosť, hodnotím, čo bolo, a trúfam si dúfať, čo ešte bude. A zároveň sa okolitý svet drobí na kúsky. Už niekoľko rokov v mestách, v ktorých žijem, poriadne nesnežilo. Nevdojak mi napadá, či má ešte zmysel učiť syna lyžovať. Za oknami sa valí jedna pandemická vlna za druhou a v prestávkach medzi nimi sa pred novootvorenými predajňami odevov tvoria niekoľkohodinové rady. Rovnaké rady stoja i pred potravinovou bankou v obci, v ktorej žijeme. Plnej domov, v ktorých sa tento rok možno nebude poriadne kúriť. Napriek klimatickej zmene ma mrazí.
    Zároveň dúfam, že sa mýlim. Dúfam, že je to len moja ufrfľanosť, ktorá ide s vekom. Dúfam, že aj môj syn bude mať o pár rokov príležitosť zažiť ten radostný príval nádeje, ktorý prináša dospievanie.”