Ivan Kamenec
    (Slovensky)

    historik. Je vedeckým pracovníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Žije v Bratislave. Venuje sa výskumu a interpretácii politických a kultúrnych dejín Slovenska v 20. storočí, najmä obdobiu vojnovej Slovenskej republiky. Jeho najnovšou knihou je Tragédia politika, kňaza a človeka – Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947, ktorá vyšla roku 2013. Okrem toho je napríklad autorom publikácií: Slovenský štát v obrazoch (1939 – 1945), Spoločnosť, politika, historiografia – Pokrivené (?) zrkadlo dejín slovenskej spoločnosti v 20. storočí. „Dejiny prinášajú skutočne iba jedno poučenie: Nevieme sa z nich poučiť. Prispôsobujeme ich našim želaniam a cieľom. Niekedy až tak, že pri ich účelovej interpretácii vysvetľujeme vlastné prehry, zbabelosť, pokrytectvo, celospoločenské alebo individuálne zlyhania ako hrdinské a záslužné činy v mene údajnej ochrany národa, štátu, pracujúcich vrstiev, životných hodnôt a tradícií. Príkladov heroizácie prehier a zlyhaní je v našich (a nielen v našich!) moderných dejinách veľa. Nestačí ich však v historickej retrospektíve iba konštatovať, ale treba sa s nimi aj triezvo vyrovnávať a nevytvárať na ich základoch nové hrdinské či bolestínske legendy. Vyhlásenie Slovenského štátu pod surovým nátlakom nacistického Nemecka v marci 1939 a nastolenie totalitného režimu sa vzápätí začalo vydávať za vyvrcholenie štátoprávnych a emancipačných snáh národa. Možno, že v danej situácii to bolo pochopiteľné, ale prečo tento skreslený výklad zlomovej dejinnej udalosti pretrváva vo veľkých skupinách spoločnosti podnes? O desať rokov neskôr komunistický prevrat pod sovietskou hrozbou s opätovným nastolením totality sa zas prezentoval ako historické víťazstvo pracujúceho ľudu. O ďalších dvadsať rokov sa dokonca aj vojenská okupácia a poníženie Československa oficiálne vysvetľovali ako internacionálna pomoc bratských krajín, ktoré nás vraj zachránili pred občianskou vojnou a inými celospoločenskými katastrofami. ‘Orwellovské’ premeny väčšina verejnosti zo strachu, oportunizmu, pohodlnosti alebo aj z presvedčenia, nakoniec vždy dobrovoľne či nedobrovoľne akceptovala. Domnievam sa, že takýto model funguje aj dnes, keď slovenské politické elity bez ohľadu na svoju ideovú orientáciu sa v podstate odmietajú solidarizovať s postupom Európskej únie pri riešení terajšej utečeneckej krízy. Napínajú svaly v mene údajnej suverenity štátu, v mene ochrany národných a náboženských tradícií, v mene bezpečnosti ľudí a zaistenia ich materiálnych potrieb. A väčšina verejnosti aplauduje, veď dobre sa to počúva zvlášť pred blížiacimi sa voľbami. Akosi sa však zabúda, že podobná demagógia sa vždy skončila politickým a predovšetkým morálnym fiaskom.“