(Slovensky)

    je historička, vedecká pracovníčka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Absolvovala históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a novodobé dejiny na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Venuje sa najmä dejinám propagandy a širšieho kontextu budovania režimových lojalít v 20. storočí. K príbuzným témam vedie výberové semináre pre katedry histórie, rusistiky a východoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Príležitostne prekladá z angličtiny (R. a Ž. Medvedev: Neznámy Stalin; Robert Wistrich: Hitler a holokaust; Richard Pipes: Komunizmus). V poslednom čase skúma stratégie, ktoré ľudia využívali na hladké preplávanie z režimu do režimu, a opakovane ju prekvapuje, aké použiteľné dedičstvo zanechali na Slovensku komunistom ľudáci. Nedávno jej vyšla vo vydavateľstve Artforum pod názvom Ľudácka prevýchova knižka o Márii Janšákovej, politickej väzenke z roku 1939 . Žije v Bratislave.„Vždy, keď zaznie otázka, ako mohlo dôjsť k deportáciám Židov, treba začať tým, že ľudáci od počiatku, od jesene 1938, popri zlikvidovaní politickej plurality, strán a spolkov, aj priamo útočili na svojich politických oponentov, Slovákov, a to nielen na komunistov, ale práve na demokratov. Postupne lámali charaktery, hospodársky ich ruinovali, ba až doslova fyzicky oslabovali protivníka. (…) Jednu z chýb pri vyučovaní o totalite vidím v tom, že sa vychádza z najväčších hororov. Človek si však málokedy vie predstaviť tisícky mŕtvych, odsúdenie na smrť alebo 15-ročný trest v Jáchymove. Je to strašné, ale nepredstaviteľné. Mladí ľudia sú viac citliví na ,malé’ veci – zákaz cestovania, obmedzovanie v obliekaní či počúvaní hudby, narušovanie súkromia. Dokážu si predstaviť, keď matka zostane sama s deťmi, lebo otca poslali do komunistického lágra a nikto ju nezamestná. Keď sa jej ľudia boja, lebo je v podobnej situácii ako žiak, ktorého nemá rád triedny sadista. Vedia, aká je odvaha sadnúť si vedľa šikanovaného kamaráta.“