(Slovensky)

    je humorista, dramatik, prozaik, textár, moderátor, herec, spevák a režisér. Vyše štyridsať rokov vystupoval s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach. Na prelome 60. a 70. rokov pôsobil v Divadle na korze, po normalizačnom zákaze pôsobiť v oblasti autorského divadla účinkoval v súboroch Večerné Brno a Nová scéna. V súčasnosti je riaditeľom Štúdia L+S, v ktorom aj hrá. Žije v Bratislave. Je autorom mnohých kníh a divadelných hier, predstavení a piesňových textov, ktoré vyšli aj v knižnej podobe. Medzi posledné patria: Lenže ja som iba komik (rozhovor s Jánom Štrasserom), Bodka (za súbor fejtónov uverejňovaných v týždenníku .týždeň Fejtóny 2003 – 2006 získal roku 2008 Cenu Dominika Tatarku), okrem toho mu vyšla ďalšia aj časť fejtónov z rokov 2007 – 2009 2 Bodka a Listy Emilovi – Na fašírky mi nesiahaj. Ako bibliofília vyšli jeho texty s ilustráciami Mareka Ormandíka v knihe Milanchólia a tiež s Tomášom Janovicom a Pavlom Vilikovským dve bibliofílie Tri lásky a Tri kostoly. „Len tak v lufte často visí otázka, či máme, my Slováci, zmysel pre humor. Ak odpoviete, že áno, pýtajúci chcú dôkaz. S dôkazmi je to ťažšie. Povedať vtip? Typicky slovenský? Núka sa nejaká krčmová príhoda, lebo tam je náš humor ako doma. Humor pod vplyvom alkoholu, alebo o tých, čo sú pod vplyvom alkoholu, alebo o tých, čo sú pod vplyvom svojej ženy, a ten vplyv má celkom iné účinky ako alkohol. Alkohol povznáša, uvoľňuje, rozväzuje jazyk. Manželka alebo svokra plnia vo vtipoch opačnú funkciu. Hádam najlepší alkoholický vtip, ktorý poznám, je tento. Odohráva sa na východe. Muž ide neistým krokom z krčmy domov a zastaví sa pred hlbokou jamou, na jej dne leží iný muž. Ten, čo stojí hore, sa pýta: ,Keľo?‘ A ten dolu odpovedá: ,Dvasto.‘ Ten zhora sa pýta: ,Co dvasto,‘ a ten dolu odpovedá: ,A co keľo?‘ Milujem ten vtip pre jeho neúprosnú logiku a pre jeho rýdzu absurditu. Aj Mrožek a možno aj Ionesco by sa potešili. Je to vtip svetovej úrovne, napriek tomu, že je asi neprenosný. Sotva by to bolo také smiešne, keby sa Angličan pýtal Angličana: ,How much?‘ a ten by odpovedal: ,Two hundred.‘ Dokonca ani po česky by ten vtip nevyznel tak ako v rodnej šarištine či v zemplínčine. Jazyk je tu rozhodujúci. Ktovie, ako by to vyznelo v nejakom stredoslovenskom nárečí. Obávam sa, že menej smiešne. Tam zase kraľuje (aspoň u mňa) tento: Detvanec stojí pred súdom, lebo v krčme nožom pobodal suseda. Bráni sa, že išlo o nešťastnú náhodu. ,Pán sudca, sedím v krčme pri stole, krájam si slaninu a v tom sused išiel okolo, potkol sa a nešťastnou náhodou sa mi nabodol na nožík. A to sa opakovalo sedemkrát.‘ Vtip, ktorý svedčí o pomerne vysokej úrovni právneho vedomia u obžalovaného. Poradí si aj bez advokáta. Tento vtip by sa už uplatnil aj v preklade do cudzej reči, smiali by sa aj Íri. Našlo by sa iste aj viac typicky slovenských vtipov, ale tieto dva celkom stačia. Nie sú intelektuálne, ale zasmeje sa aj univerzitný profesor. Ak má, pravda, zmysel pre humor.“
    Foto: Branislav Šimončík