Únava z demokracie


Politológ Jacques Rupnik (Paríž) moderoval posledný panel, venovaný nasledovným otázkam: Aké pevné sú inštitúty demokracie dvadsať rokov po novembri 1989 – nezávislosti médií, stav ľudských práv a práv menšín, občianska spoločnosť? Čo ich najväčšmi ohrozuje? O staronovej skorumpovanosti a staronových populizmoch strednej Európy.


Václav Havel (Praha) sa nazdáva, že sme ideály neopustili a že kráčame dobrou cestou, ale ideme po nej dlho a klopotne, má to rôzne záhyby a okľuky. Nastáva odcudzenie politiky a spoločnosti, akási priepasť, politika je vnímaná ako čosi podozrivé. Je to možno všeobecná súčasť únavy z demokracie, ale má svoju typicky českú podobu – špecifické chápanie politických strán, ktoré si myslia, že sú cieľom, nie prostriedkom politiky. V našom svete nových technológií prestávame rozlišovať medzi informáciami a pravdou, medzi ideálom a ideológiou. A nakoniec zopár rád: Máme sa mať na pozore pred ideológiami a človek by sa mal angažovať v politike preto, že sa už na to nemôže dívať.


Maďarská filozofka Ágnes Heller (Budapešť – New York) pripomenula, že všetky revolúcie postihne zrada, otázka je aká. Napriek sklamaniam však nesmieme zabúdať na to, že máme ústavné slobody a že ľudia kričali Havel na Hrad a on sa na ten hrad skutočne dostal. Problém je, že sme ako Šípková Ruženka – prebudil nás princov bozk, no prebudili sme sa presne tam, kde sme boli predtým. A kde sme predtým boli? Československo je vlastne jediná [stredoeurópska] krajina, ktorá má demokratickú tradíciu, Je nesmierne nebezpečné zabúdať – zabudnutie a odpustenie sú dve rôzne veci. Teraz sa vracia všetko, čo bolo za komunizmu potlačované: nacionalizmus, šovinizmus, pravicový radikalizmus. Máme demokratické politické inštitúcie, ale nemáme demokratickú mentalitu.


Bulharský politológ Ivan Krastev (Sofia) sa nazdáva, že posadnutie normálnosťou obmedzilo náš politický život a že elity sa odtrhli od spoločnosti, v ktorej existujú. Zabudli sme, že demokracia nikdy nebola najlepší politický system, bol to len najmenej zlý system. V demokracii vieme, čo si počať so sklamaním, v nedemokratickej spoločnosti sa toto sklamanie neustále zväčšuje.


Nemecký spisovateľ Ingo Schulze (Berlín) vidí dve verzie toho, čo sa stalo pred dvadsiatimi rokmi: oslobodenie alebo zmena závislostí. Demokracia sa skladá zo slobody a sociálnej spravodlivosti, ale tieto dve stránky sú teraz oddelené a nemecká spoločnosť sa čoraz viac polarizuje. Všetko sa stáva súčasťou ekonomiky a politici sa nechápu ako politici ale ako manažéri.


Ako spisovatelia a ľudia sa musíme postaviť proti tomuto ekonomickému mysleniu. Jeho rakúsky kolega, spisovateľ Robert Menasse (Viedeň) upozornil na to, že komunizmus vo Východnej Európe padol v tom istom roku ako Rakúsko vstúpilo do EÚ. Na rozdiel od Východnej Európy, ktorá si demokraciu musela vybojovať, Rakúšanom demokracia pred päťdesiatimi rokmi padla do lona a tak nevedia, čo vlastne znamená. Slováci si ju vybojovali, ale tiež nevedia, čo znamená a tak sa aj jedni aj druhí bez protestu vzdali demokracie tým, že vstúpili do EÚ. Teraz spolu trpia rovnakým deficitom demokracie.


Poľský vydavateľ a kultúrny animátor Krzysztof Czyżewski (Sejny) pripomenul výrok Czesława Miłosza: Ste prvá generácia, ktorá má budúcnosť. Pred rokom 1989 sme nemali budúcnosť, ale smutné je, že po roku 1989 sa zmenšil význam kultúry a umenia. Mali by sme z nich znovu spraviť silu pre spoločenské zmeny. V súčasnosti sa kladie priveľký dôraz na identitu a primalý na to, čo nás spája: stali sa z nás samostatné ostrovy, ktoré bojujú za svoju identitu a nedokážu spolupracovať

Slovenský politológ Miroslav Kusý (Bratislava) podotkol, že skôr ako únava z demokracie na Slovensku nastala únava z deficitu demokracie, ktorá u nás zle funguje. Nefungujú mnohé inštitúty demokracie, občania im nerozumejú a v dôsledku toho prestávajú veriť demokracii. Milan Šimečka kedysi povedal: „Čaká nás demokracia, čakajú nás ťažké časy.“ Slobody, ktoré nám demokracia priniesla majú aj svoje zlé stránky, ale musíme brať oboje, slabé aj silné stránky.

Foto Peter Župník