Dubravka Ugrešić

    je chorvátska spisovateľka, autorka románov, filmových scenárov a detských kníh. Narodila sa a vyrástla v bývalej Juhoslávii. Bola jednou z najrazantnejších kritičiek vojny a nacionalistických protisrbských nálad, ktoré boli v jej chorvátskej vlasti také populárne. Jej písanie malo v sebe nebezpečný politický náboj, čo znamenalo, že začala byť doma nevítaná, v podstate tam už nemohla žiť. Roku 1993, znechutená nacionalizmom „ideológiou hlúposti“ odišla do Holandska a dodnes žije a pracuje v Amsterdame. Jej próza a eseje sa veľmi často venujú téme vojny a utečencov, rozoberajú traumu a život v slobode ľudí, ktorí sa ocitli v inom prostredí. Počas prvej polovice deväťdesiatych rokov napísala niekoľko desiatok esejí pre rôzne zahraničné časopisy a noviny, ktoré vyšli najskôr v holandskom preklade roku 1995 pod súhrnným názvom Kultúra lži – Antipolitické eseje. Kniha zaznamenala veľký ohlas a bola preložená do niekoľkých ďalších jazykov, v roku 1999 vyšla aj v českom preklade. Jej najnovšou knihou esejí je Europa u sepiji (Európa v sépiovej), ktorá vychádza v týchto dňoch v slovenskom preklade Tomáša Čelovského vo vydavateľstve SALON). Dubravka Ugrešić je laureátkou niekoľkých významých cien, najnovšie “americkej Nobelovky”, Neustadt International Prize for Literature za rok 2016. “Vojna v Juhoslávii bolo obdobie, ktoré ma veľmi zmenilo. Bola to jedinečná skúsenosť, ktorá otriasla mojimi starými politickými a morálnymi postojmi, a môj terajší pohľad na vtedajšie udalosti je stále ten istý ako bol vtedy. Ukazuje sa, že nacionalizmus niektorým ľuďom veľmi prospieva, a myslím, že tento aspekt politického slovníka mnohých je znovu na vzostupe. Nič by som nemenila na knihe esejí Kultúra lži, ktorú som vydala pred dvadsiatimi rokmi, ktorá sa snažila demaskovať Juhosláviu, nacionalizmus a vojnu. Dnešná realita len dokazujem, že som sa vtedy nemýlila. Zmenilo sa len veľmi málo. (…) Najťažšie pre mňa ako spisovateľku bolo nájsť vhodné slová, ktoré by zasiahli nielen tých, ktorí majú podobnú skúsenosť ako ja, ale aj tých, ktorí sa s mojou prácou neidentifikujú. Moje obavy sú väčšinou ‘estetického’ charakteru: ako písať o takejto temnej dobe bez toho, aby som skončila v pasci žurnalistického pamfletizmu – alebo falošného moralizátorstva a falošných emócií – ale aj zjednodušovania. Chcem, aby moji čitatela naozaj rozumeli, o čom hovorím – s celou zložitosťou témy, všetkého dobrého aj zlého. (…) Príbeh utečencov je základným príbehom ľudskej existencie. Je to najstarší príbeh ľudského rodu, ktorý sa permanentne opakuje v priebehu dejín, príbeh, ktorý sa rozpráva znovu a znovu milióny ráz. Vo svete štruktúrovanom kresťanstvom je to úplne prvý zo všetkých príbehov – príbeh Adama a Evy, prvého exilu. Ľudstvo bolo odjakživa na ceste, ľudia prekonávali nesmierne vzdialenosti, šli za bezpečnejším úkrytom, lepším životom. Hovorí sa, že vykorenenosť je výnimočným stavom, ale ja si dovolím tvrdiť opak. Z historického hľadiska je v skutočnosti výnimočná práve ‘zakorenenosť’. Smutné je, že toľko Európanov, zaskočených dnes ‘utečeneckou krízou’, nie je schopných to akceptovať.” A v čo dúfa Dubravka Ugrešić? Co si čiatelia odnesú z jej textov? Pýtali sa jej World Literature Today. “Že ostanem v pamäti. Dúfam, že si ma zapamätajú pretože som napísala niečo silné, ale aj príjemné, a že to ma s nimi spojilo. To je, nakoniec, skrytá ambícia každého spisovateľa. Spisovatelia, ktorých som si zapamätala, sú moja ‘rodina’. Chodia so mnou tam, kam chodím ja a sú stále so mnou. Byť v pamäti, byť súčasťou ‘duchovnej’ batožiny čitateľa, byť súčasťou jej či jeho literárnej rodiny – je najviac, čo môže spisovateľ dosiahnuť.”