Gilles Lipovetsky

    je francúzsky filozof, sociológ, esejista, zmámy ako analytik súčasnosti i celej postmodernej epochy. Je profesorom na Univerzite v Grenobli, kde žije. V českom preklade vyšli jeho knihy esejí: Éra prázdnoty, Soumrak povinnosti, Třetí žena : neměnnost a proměny ženství, Paradoxní štěstí, Říše pomíjivosti, Věčný přepych a Hypermoderní doba. “Zo žartu sa hovorí, že v Európe sa otvára jedno múzeum denne a už sa nedajú zrátať oslavy výročí veľkých i menších historických udalostí. Existuje dnes ešte niečo, čo nepodlieha tendencii na uchovanie, teda múzeofikáciu, niečoho, čo by nebolo reštaurované či oslavované? Ktorýkoľvek dátum, od desiateho po päťdesiate, od dvadsiateho po stopäťdesiate výročie je zámienkou na oslavu. Čoskoro už nenájdeme nijakú činnosť, predmet či miesto, ktorému by niektoré z múzeálnych inštitúcií nepreukazovala úctu a česť. V hypermoderných časoch je všetko považované za pamiatku či kultúrne dedičstvo a všetko je pripomienkou nejakej udalosti alebo človeka – od múzea palaciniek po múzeum sardiniek, od múzea Elvisa Presleyho až po múzeum Beatles. Neuveriteľným spôsobom pribúda počet predmetov a atribútov, ktoré sú považované za hodné začlenenia do kultúrnej pamäte, múzea všetkého druhu vznikajú ako huby po daždi, kvitne posadnutosť spomienkovými stretnutiami a úctou ku všetkému, čo je minulé. Masovo sa šíri kultúrna turistika a hrozí poškodenie či ochromenie pamiatkovej rezervácie neustávajúcim prúdením veľkého množstva návštevníkov. Nové zhodnocovanie všetkého, čo je staré, sprevádza bujnenie a nekonečné rozširovanie hraníc kultúrneho dedičstva a pamäte, čo dokazuje modernizáciu dovedenú až do krajnosti. Prešli sme od vlády konečného k panstvu nekonečného, od obmedzeného k všeobecnému a od pamäte k hyperpamäti. Prevaha princípov zameraných na prítomnosť v novej modernej dobe ide ruka v ruke s rastúcou pamäťou.”