Silvester Lavrík

    je prozaik, dramatik, režisér, výtvarník, pôvodne učiteľ slovenčiny a výtvarnej výchovy. Po knihách Allegro barbaro, Zlodeji, Perokresba, Villa Lola, Hry, Zu, Naivné modlitby a Nedeľné šachy s Tisom mu pred dvomi rokmi vyšiel román Posledná k. & k. barónka. „Drahá,
    píše Ti Silvester. Hej, ten veselý. Cha cha. Cha. Tak nič. Prepáč, že som sa tak dlho neozval. Viem, písal som Ti aj trikrát denne, ale to bolo pred… no dávno. Minule som to začal rátať, ale potom som to nechal tak. Čísla, dátumy, výročia, v tom naozaj nie som dobrý. Nie, nechcem tým naznačiť, že si stará. Vážim si každú Tvoju vrásku. Obdivujem jazvy. Všetky. Aj tie odo mňa. No dobre, tak tie nie. Za tie, čo som Ti urobil ja, sa hanbím. Veď preto som sa tak dlho neozval. Chápeš. Výčitky a tak. Hej, aj ja mám svedomie. Neduživé, ale mám. K tým Tvojim jazvám ešte. Za niektoré si môžeš sama. Tak trochu. Vtrhla si do môjho života ako nejaká roztopašnica. Vôbec som na to nebol pripravený. Ojch! Ja som o Tebe sníval, oj, sníval…
    Bol som mladý a testosterón a predstavivosť a tak. Chápeš. Keď som mal štrnásť, bol som v Juhoške. Aj päťkrát za deň som povedal, že idem na zmrzlinu. Po týždni som dostal žalúdočný katar. Ale na druhý deň som šiel zas. K zmrzlinárovmu kiosku sa šlo okolo trafiky. Tam už boli aj noviny, aj časopisy, aj knihy. Také šteklivé, veď vieš. Trebárs Orwell a tá jeho knižka s tým štyridsiatym ôsmym naopak. Prešmyčka. Chápeš. Určite chápeš. Veď aj ja som pochopil. A Ty chápeš všetko. Inak, myslím, že tá Tvoja nekonečná tolerancia Ti aj tak trochu dosť veľmi výrazne škodí akomak. Ale v tej skoro slobodnej Juhoslávii… Myslel som si, že mi vybuchne hlava. Lebo Ty si nebezpečná. Kým som Ťa nezažil na vlastnej koži, myslel som si, že mi Ťa stačí troška. A myslel som si, že Ty budeš viesť mňa. Predsa len, Ty si už čosi preskákala. Ale stále veľmi dobre vyzeráš. Akoby si ani nestarla. Na rozdiel odo mňa. Vieš, to bolo také sladké, chodiť po svete a vedieť, že Ty a ja, ja a Ty… Spolu a každý za seba. Voľná láska to nebola, ale žili sme si svoje životy. Viem, tou svojou nekonečnou naivitou som Ti liezol na nervy, ale veď sebe tiež. Aj som Ťa požičiaval. Jasné, chlapci, len sa dobre bavte, povedal som im koľkokrát. Vladovi, napríklad. Potom prišiel deväťdesiaty ôsmy. Našťastie. To bolo fajn. A zase prešmyčka. Osemdesiat deväť – deväťdesiat osem. Bola to tesnotka, veď vieš. Jasné, že vieš. To už sme mali aj spoločnú minulosť, síce chabú, ale našu, kto sa opováži vziať nám ju? A predstav si, stalo sa. Ale načo Ti to tu píšem? Ty to vieš lepšie ako ja. Vrásky. Jazvy. Amputácie. A ja, debil naivný intelektuálsky slušácky, vravím len – nono, chalani! A zase som Ťa požičal. Aj tomu perverznému Robovi, čo sa spočiatku ukazoval len ako taký snaživý trtko. Ale on je teda megatrt, a riadny. Navyše podlý až nadoraz. Naposledy som Ťa nechal ísť von s tými dvoma vydriduchmi, s Igorom a Borisom. Nie že by som Ťa núkal, až taký úbožiak zase nie som. Ale keď Ťa prišli zavolať, tak som len mykol plecom a povedal si, že však choď. Ty sa ešte rada vrátiš. Som si povedal. Prekvapený, lebo veď oni na také, ako si Ty, nikdy nebrali. Ostal som urazený, vieš? Ale už nie som. Už som trochu ľaknutý. Trochu dosť. A tak Ti píšem.
    Vrátiš sa?
    Tvoj nevďačný Silvester, vôbec nie veselý. Nahnevaný.“
    Foto: Tomáš Benedikovič / Denník N