Alena Sabuchová

    je spisovateľka a scenáristka. Za svoj literárny debut, zbierku poviedok Zadné izby, získala Cenu Ivana Kraska a Cenu Nadácie Tatra banky za literatúru v kategórii Mladý tvorca. Žije v Bratislave. Podieľala sa na viacerých televíznych scenároch a kratších rozhlasových útvaroch. Za knihu Šeptuchy, na ktorej spolupracovala s fotografom Robertom Tappertom, dostala cenu Anasoft Litera 2020. “Veľmi by som chcela písať o radostných začiatkoch. Vždy sú plné očakávaní, odvahy a vzrušenia. No aj obáv z koncov. Asi sa tomu nedá celkom vyhnúť.
    Minulý rok zomrela moja stará mama. Pár mesiacov predtým, popritom, ako si česala svoje už riedke vlasy, mi povedala, že sa nemám báť. A nikdy sa nedať ostrihať nakrátko. To druhé by som jej asi sľúbila jednoduchšie.
    Stihla ešte zasadiť kaleráb aj pivónie, ktoré toho roku zakvitli. Na jar som pozerala na ich listy, neskôr puky, prišlo leto, potom odkvitli. Taký obyčajný kolobeh záhrady, jedného roka, povedali by sme.
    Kvôli pandemickým opatreniam som sa jej nestihla spýtať, ako to s tým strachom myslela, ale myslím, že ona sa nebála. Začínala toľkokrát od začiatku, až mám chuť povedať, že ju nejaká jedna smrť hore-dolu, hoci jej vlastná, úplne z miery nevyviedla.
    Moja druhá stará mama sa na nový rok teší na koledníkov, hoci by ich mala pozorovať len cez okno. A po zime bude z balkóna vyzerať Murienu, lebo toho roku jej vynášanie zrušili.
    Pretože zima zakaždým raz skončí. Stará mama číslo dva na jar zasadí cesnak, ktorý mi bude baliť do krabičiek, a ja budem vedieť, že život tak nejako pokračuje. Plynie. So stratami a bez veľkých očakávaní, ale niečo tu po ľuďoch predsa zostáva. V hriadkach na záhrade, v starých zošitoch, na námestiach, ale aj v nás. Nádej, ktorú sa občas snažíme zasadiť, aby sme ju o pár mesiacov našli klíčiacu, aspoň trojcentimetrovú.”