Ján Púček

    je spisovateľ. Je redaktorom a editorom Vydavateľstva Absynt. Píše filmové scenáre, prózu a poéziu. Je autorom kníh Okná do polí, Uchom ihly, Kameň v Kameni a Med pamäti. Žije v Trstíne. “Niektoré druhy stromov sa v spoločenstve zvanom les prejavujú zvláštnym spôsobom – ich koruny sa nedotýkajú a zostáva medzi nimi úzka medzierka. Tento úkaz sa nazýva plachosť korún a môže mať dva dôvody: stromy o seba v silnom vetre narážajú korunami, pričom sa z nich odlamujú suché končeky konárov. V mieste dotyku, nárazu, úderu tak vzniká prázdny priestor, vzdialenosť. Možné však je aj to, že tieto stromy sa navzájom vedome chránia pred nákazou a prenosom parazitov.
    Aj medzery a priepasti medzi ľuďmi vznikajú z podobných dôvodov. Hrubou silou a nárazmi. Alebo preto, aby sme sa chránili… Stromy nám ponúkajú pekné i boľavé metafory.
    V novembri 1989 sme mohli vidieť námestia plné ľudí a túžby po zmene. Pri pohľade z výšky sa mohlo zdať, že v tom dave nie je žiadny voľný priestor, že ľudia sú tam natlačení hlava na hlave ako v dákom nepriestupnom pralese, že medzi nimi celkom absentuje plachosť. Možno sa v tej chvíli naozaj zmenili na jeden živý organizmus vdychujúci kyslík a vydychujúci nádej. Nebola to však bezmenná masa, anonymný dav; každý z tých stromov si tam priniesol vlastné srdce, ktorým v tej húštine kmeňov tĺkol za seba aj pre všetkých. V tom lese zvanom spoločnosť.
    Je pokročilá jeseň a väčšina stromov už z konárov dávno striasla všetky svoje listy. Blížiaca sa zima totiž znamená sneh a masa ťažkej zamrznutej vody na listoch by mohla stromu poľahky fatálne ublížiť. Všimnite si však, že pár jedincov ešte odoláva, ešte stále si na konároch držia listy a do poslednej chvíle nimi čerpajú živiny pre budúcnosť. O týchto stromoch sa hovorí, že sú odvážne. Nejde im o nejakú prestíž. Nepretŕčajú sa. Nechvastajú. Riskujú život, pretože im ide o viac života.”