László F. Földényi

    je maďarský teoretik umenia, literárny vedec a esejista. Je docentom na Ústave pre porovnávacie literárne vedy na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, kde žije. V slovenskom preklade Juliany Szolnokiovej mu vyšli knižky Goyov pes a slávna kniha Melanchólia. „Čím univerzálnejšie je prikázanie ‘Buď šťastný!’, tým väčší je napodiv rozsah nešťastia na zemi. Nielen preto, že človek tu a tam – najmä v oboch totalitných systémoch – mal byť k svojmu šťastiu donútený silou zbraní, ale aj preto, že ak niečo potláčame, o to prudšie to prepukne. Melanchólia, ktorú Schelling nazval ‘závojom trudnomyseľnosti’, svet kedysi nielen zahaľovala, ale súčasne otvárala pohľad pre nezrušiteľnú nemohúcnosť ľudského života. Najprv človek dostane svoj život bez toho, že by oň žiadal, potom mu je zasa vzatý bez toho, že by sa ho pýtali, či s tým súhlasí, alebo nie. Melanchólia napomohla človeku, aby pochopil svoju nemohúcnosť, fakt, že je vydaný napospas. A pomohla mu aj nadobudnúť poznanie, že jeho život je zasadený do širšieho kontextu, ktorý možno pomenovať rôznymi menami. Možno ho označiť za Boha, Bytie alebo aj Ničotu – v každom prípade ide o niečo, čo je pri všetkej neuchopiteľnosti silnejšie ako individuálny život, ktorý môžeme nazývať svojím majetkom. Keď nejaká kultúra – tak ako tá naša – podniká všetko pre to, aby melanchóliu vyhostila alebo ju aspoň ‘zneškodnila’, koná voči melanchólii nezodpovedne a ľudí okráda o zážitok transcendencie, ktorá ich presahuje, o pochopenie, že človek nie je napriek jeho veľkosti a talentu v žiadnom prípade všemocný. Permanentný nedostatok transcendentných zážitkov vedie k pocitu nešťastia; a všetky pokusy tento nedostatok odstrániť stále novými variantmi hesla ‘Buď šťastný!’ a všeobecným sprístupnením všetkých vecí, budú zbytočné. Takýto pocit nešťastia nie je identický s melanchóliou. Melanchólia môže človeku napomôcť aj k pochopeniu; naopak, pocit nešťastia človeka vyprázdňuje a vyvoláva apatiu. V šťastí i v melanchólii spočíva čosi hlboko anarchické, odbojné, pretože oba pocity vymaňujú človeka spod kontroly spoločenstva a izolujú ho. Je to nápadné najmä pri melanchólii: Melancholik sa stáva melancholickým práve preto, že dospeje k poznaniu, že mu nikto nemôže z pliec sňať ťarchu jeho existencie. A preto má pocit, že je vo svojej existencii odkázaný len sám na seba. Melancholik sa nemá čoho pridržiavať, cíti sa, akoby ho existencia zavrhla. Ten, kto je melancholický, zistí, že veci majú aj neznámu tvár. Bude stále pociťovať túžbu po tých neznámych nivách, na ktoré sa táto tvár díva. Tieto neznáme nivy sú mimo všetkých hraníc. Nie je to jeho smútok, ktorý moderná spoločnosť nemôže melancholikovi prepáčiť, ale to, že vo svojej duši tieto hranice prekročil. Predpoklad fungovania spoločenstva spočíva v tom, že všetci rešpektujú mieru a hranice. Prekročenie hraníc je z každého hľadiska „nepriateľské voči spoločenstvu“. A to platí aj pre melanchóliu. Ale ak to je pravda, prečo ju nazývame pozitívnym stavom, bez ktorého by svet bol omnoho chudobnejší? Pretože človek pri prekračovaní hraníc naráža na hranice svojej vlastnej existencie. Bezhraničnosť neznamená nekonečnosť hĺbky, výšky, veľkosti alebo vzdialenosti, znamená bezodnosť. Melanchólia je zážitok tejto bezodnosti. Preto je tak ťažko akceptovateľná v našej dobe, v ktorej ‘svätá trojica’ techniky, ekonomiky a politiky ponúka riešenia bez výnimky pre všetko.“
    Foto: Viktor Gálos