László Rajk

    architekt, scénograf a politický aktivista. V sedemdesiatom piatom sa stal príslušníkom zakázanej Demokratickej opozície v Maďarsku. Od roku 1980 bol na čiernej listine, a nemohol už pracovať pod svojím menom ako architekt. V osemdesiatom prvom spolu s Gáborom Demszkym (ktorý sa v deväťdesiatom roku stal primátorom Budapešti) založil nezávislé samizdatové vydavateľstvo AB Publishing House a vo svojom byte mal ilegálne kníhkupectvo – ktoré sa volalo Samizdat Boutique. V osemdesiatom ôsmom patril k zakladateľom Siete nezávislých iniciatív a liberálnej strany Aliancia slobodných demokratov. V prvých slobodných voľbách roku 1990 bol zvolený do maďarského parlamentu – šesť rokov bol poslancom. Dnes patrí medzi najznámejšie postavy občianskej opozície proti režimu Viktora Orbána, proti nacionalizmu, xenofóbii a rasizmu a proti okliešťovaniu občianskych a ľudských práv. Okrem toho je veľmi známym fi lmovým architektom, spolupracoval s množstvom maďarských a svetových režisérov, napríklad s Costom Gavrasom, a najnovšie s László Nemesom – je architektom oscarového fi lmu Saulov syn, v ktorom práve scéna zohráva veľmi významnú rolu. Bol tiež autorom rekonštrukcie maďarského bloku 18 v Múzeu Osvienčim – Birkenau. Lázsló Rajk je synom komunistického politika László Rajka, jednej z najznámejších obetí totalitného komunistického režimu. Po veľkom monsterprocese ho roku 1949 popravili. Roku 2009 – v debate s Martinom Šimečkom – na tému Môj otec bol komunista, László Rajk povedal: „Dôležité je tiež pamätať, že zatiaľ čo zrod Československa bol veľkým impulzom pre národy, ktoré v ňom žili, pre Maďarsko predstavovala Versailleská zmluva absolútny šok. Maďarsko prišlo o dve tretiny svojho územia a dve tretiny svojho obyvateľstva – v prospech bývalej Juhoslávie, Rumunska, Slovenska a Rakúska. Môj otec sa narodil pred Prvou svetovou vojnou, inými slovami, pred Versailleskou zmluvou, v rumunskom Maďarsku, v Transylvánii. To bol celkom iný štart do života. Mám dnes dojem, že ľudí, ktorí prišli do Maďarska pred Versailleskou zmluvou, to tiahlo smerom k nacionalizmu, k istému typu sociálneho uvedomenia na národnom základe, zatiaľčo tí, čo prišli po Versailles, v dvadsiatych rokoch, smerovali skôr k ľavicovej ideológii, a takisto, znovu na základe sociálneho uvedomenia. To je takmer neprebádaný jav, ale zdá sa mi, že na moju rodinu úplne platí. Z otcovho staršieho brata sa stal fašista, dokonca člen Horthyho Šípového kríža. Práve v čase, keď môj otec bojoval v španielskej občianskej vojne, v Interbrigáde. Bola to typická východoeurópska rodina.“