Martin M. Šimečka

    je spisovateľ a novinár. Do roku 1989 publikoval v samizdate, neskôr bol šéfredaktorom vydavateľstva Archa, týždenníka Domino-Fórum a denníka SME. Je tiež autorom noviel Džin a Záujem, súboru komentovaných listov jeho otca z väzenia Světelná znamení (ktorá vyšla tento rok v novom vydaní vo vydavateľstve SALON) a knihy esejí Hľadanie obáv. Jeho posledná kniha je esej Medzi Slovákmi. Od novembra 2006 do januára 2009 bol aj šéfredaktorom týždenníka Respekt, ktorý vychádza v Prahe, neskôr jeho editorom. Od novembra 2016 je komentárom a editorom Denníka N. Žije v Bratislave. „Čo ma prekvapuje, je zjavný fakt, že slobodu často popierajú tí, čo patria k privilegovanej vrstve požívajúcej špeciálnu ochranu nezávislosti. Je to vrstva, ktorá bola za komunistického režimu pod najprísnejšou kontrolou, lebo bola nástrojom jeho moci. Sú to sudcovia, prokurátori, policajti aj novinári. V novembri 1989 sme boli presvedčení, že demokracia musí v mene svojej vlastnej ochrany chrániť nezávislosť tejto vrstvy od politickej moci. A súčasne sme boli presvedčení, že príslušníci tejto vrstvy si budú svoju slobodu vážiť ako privilégium, vďaka ktorému môžu chrániť slobodu všetkých ostatných. Mýlili sme sa. Skorumpovaný sudca alebo skorumpovaný novinár je rovnako amorálny ako kňaz, ktorý sexuálne zneužíva deti. Všetci totiž patria do privilegovanej vrstvy s výsadným spoločenským postavením, ktorého účelom je chrániť spoločnosť pred nespravodlivosťou, lžou a násilím. Sudca, ktorý chráni zločincov, novinár, ktorý klame, a farár, ktorý znásilňuje, sú ‘padlí anjeli’, ktorí zradili svoje poslanie. A súčasne si zvolili život v neslobode. Nikdy som nechápal, čo môže kohokoľvek viesť k takej zrade, keď má možnosť byť slobodný. Súc novinárom som nikdy nechápal, ako sa môže nejaký novinár vzdať svojej nezávislosti. Ak ma niečo naozaj prekvapilo po novembri 1989, tak sú to príbehy privilegovaných ľudí, ktorí sa dobrovoľne vzdali slobody. Je ich oveľa viac, než som si aj pri najhlbšej skepse dokázal predstaviť, a sú hrozbou pre demokraciu v celej strednej Európe, v Maďarsku už sú dokonca vo väčšine. Slovenskou spoločnosťou otriasla vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorá je dôsledkom zrady privilegovanej vrstvy. Marian Kočner by sa bez skorumpovaných sudcov, prokurátorov, policajtov a novinárov nemohol stať podvodníkom takého formátu a nemal by preto dôvod objednávať vraždu nezávislého novinára. Ale tento príbeh zrady môže mať katarzný účinok, ak si väčšina spoločnosti uvedomí, že sloboda a rovnosť nie sú prázdne pojmy a že je v našom životnom záujme ich napĺňať čoraz jasnejšou predstavou. A že ak prijmeme neslobodu a nerovnosť za normu, dláždime si tým cestu k diktatúre. Toto je ‘odkaz Novembra’, ak vôbec nejaký existuje. Každý, vrátane tých, ktorí stáli vtedy na tribúnach, má, samozrejme, právo interpretovať ho po svojom. Mal som dosť času premýšľať o tom, čo všetko sme nedomysleli v roku 1989, a preto sám za seba tvrdím, že súčasťou odkazu Novembra je obrana všetkých tých, ktorým je aj po 30 rokoch upieraná rovnosť v právach, bez ktorej je sloboda len ilúziou. A že každý, kto im túto rovnosť nepriznáva, tento odkaz popiera.”
    Foto: Matěj Stránský

  • O pravde a láske

    Všetci nesieme zodpovednosť za to, ak zvíťazí lož a nenávisť.. Píše Martin M. Šimečka