Monika Kompaníková

    je spisovateľka. Debutovala zbierkou krátkych próz s názvom Miesto pre samotu, neskôr jej vyšla novela Biele miesta, román Piata loď, ktorý získal cenu Anasoft litera 2011 a román Na sútoku. Vydala tiež ilustrovanú knihu rozprávok s názvom Hlbokomorské rozprávky. Tvorbe pre deti sa ďalej venovala v knihách Kde je Ester N? a Koniec sveta a čo je za ním. Žije v Pezinku, pracuje v Denníku N. “Keď sa Izraeliti vyslobodili z egyptského otroctva, prešli suchou nohou a bez väčších strát na životoch na druhú stranu mora – stali sa z nich slobodní ľudia. Pred definitívnym spočinutím v zemi zasľúbenej ich však čakalo ešte dlhých štyridsať rokov blúdenia púšťou. Boh usúdil, že aby po rokoch strávených v totalite boli schopní žiť skutočne slobodne a zodpovedne a zbavili sa návykov otrokov, bude potrebných štyridsať rokov tvrdej prípravy. Za ten čas generácia, ktorá v neslobode prežila celý život, vymrie, a tá mladšia sa na nový stav adaptuje.
    Niektorí putovanie pochopili ako príležitosť na premenu, pre iných nadobudnutá sloboda nedokázala vyvážiť to obrovské utrpenie. A aj ťažko vydretá almužna, ktorú predtým dostávali od otrokárov, sa im zrazu zdala byť luxusným pôžitkom, hodným návratu späť do otroctva. Dnes by sme povedali, že podľahli spomienkovému optimizmu.
    Keď sme v roku 1989 prekročili suchou nohou hranicu medzi totalitou a slobodou, zdalo sa, že sme bez drsnej púštnej prípravy skočili rovno do údolia zeme zasľúbenej. Namiesto plnenia príkazov síce prišla nutnosť rozhodovať sa, namiesto vďačnosti za minimum nutnosť vybrať si z nekonečna možností a za zlé rozhodnutia niesť následky, na druhej strane bezvýraznú mannu nahradili exotické tovary a z celého sveta k nám začali prichádzať zlaté teľatá.
    Nie je však všetok ten blahobyt, pokrok a možnosti, ku ktorým máme posledných 32 rokov prístup, len fatamorgánou, a namiesto života v zemi zaľúbenej ešte stále len prechádzame skúškou púšte? Experimentom, či sme naozaj schopní žiť slobodne so všetkým, čo sloboda prináša a vyžaduje? Zodpovednosť za svoje skutky, pozornosť k ľuďom aj prírode, kritické myslenie, neustále vzdelávanie sa, angažovanosť a slušnosť? Nevenujeme príliš veľa pozornosti zlatým teľatám, kým tie skutočné trpia?
    Ak by sme tento biblický príbeh zobrali ako matricu, máme pred sebou ešte osem rokov – to je dosť na to, aby sme zmúdreli, raz a navždy sa zbavili aj spomienkového optimizmu, aj modiel.”