je spisovateľka. Žije v Modre, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou próz Odtiene, za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali knihy Z obloka, Mesačná dúha, Domček jedným ťahom, Miesta v sieti, Diera do svetra, Freska v dome, Medzerový plod (za ktorú získala ocenenie Anasoft Litera 2015), Petrichor, Tremolo ostinato, a najnovšie Radosti a dni. Deťom venovala knihy To mlieko má horúčku a Pozor, bodkovaný pes! “Šestnásteho septembra 1989 som sa vydala a napriek tomu, že som bola vydatá, cítila som sa slobodná. Šestnásteho novembra večer mi volal otec z Bratislavy, že sa prešiel s hŕstkou študentov a že sa budú diať veci. Sedemnásteho novembra večer sme na novom východonemeckom televízore značky Engels (kúpili sme si ho z mladomanželskej pôžičky!) pozerali správy. Do noci sme o tom, čo sme videli, aj o politike debatovali. 18. novembra sme stáli na námestí: keramikár Jožo Franko, Maťo Tvrdoň, Jožo Kaufmann, Martin Sohr, Peter Bartoš, Ivana Píšová, Tomáš Píš, Zuza Macháčková a my, čerství novomanželia. Postupne sa pridávali ďalší. Starí ‘Modrané’ zvedavo chodili okolo, zavše sa niektorí do nás pustili. Všetci sa trochu báli. A básnik Jozef Mihalkovič prečítal na námestí báseň, čerstvú, novembrovú, v ktorej buchol Pán Boh päsťou do stola. Keď sa začali lámať ľady v Rumunsku, organizovali sme v Modre protestný pochod. Juro Beňovič požičal z gymnázia rumunskú zástavu, vystrihol do nej dieru a takú dokmásanú ju vrátil pani profesorke Peškovej, ktorá ho vyzauškovala. Prvé ‘manželské’ Vianoce sme strávili na hlavnej stanici, nakladali sme šaty a potraviny pre Rumunsko.
Nepoznám krajší svetský sviatok ako tento. Napriek všetkému, čo sa odohralo neskôr a kde sme dnes, treba ho pripomínať a sláviť. Ako hovorí v básni Ezra Pound: ‘Poď, poľutujeme tých, ktorí sú na tom lepšie ako my…’ Kým to budeme robiť, bude medzi nami aspoň tlieť nádej, a možno sa rozhorí. Lebo nádej nie je predstava, že všetko dobre dopadne, ale viera, že veci majú zmysel. To povedal Václav Havel.”