IV. Panel: O zmene

Foto: Peter Župník

Maďarská novinárka Esther Babarczy moderovala panel, v ktorom Zygmunt Bauman, Leonidas Donskis, Juraj Buzalka, Aitor Tinoco i Girona a Peter Pomerantsev diskutovali o príčinách vzniku a účinku protestného hnutia posledných dvoch rokoch, ako aj o vplyve technológie a ekonomiky na politiku.

Esther Babarczy. Foto: Peter Župník

Britsko-poľský sociológ Zygmunt Bauman sa na úvod vrátil k revolučným hnutiam svojej mladosti, keď sa ľudia rozchádzali v názoroch na to, čo treba urobiť, necítili však najmenšiu potrebu diskutovať o tom, kto to urobí, pretože mali plnú dôveru v národný štát. Táto dôvera pretrvala do konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokoch, keď ľudia odrazu mali pocit, že „štát nedokáže splniť svoje sľuby. Ronald Reagan a Margaret Thatcherová, vedení Hayekovou neviditeľnou rukou trhu, potom spustili tridsaťročnú orgiu konzumu, v ktorej sme vydali nielen peniaze, ktoré sme nemali, ale aj peniaze, ktoré nemali naše vnúčatá.“ Krach bankovníctva roku 2007 vyvolal vlnu protestov, no na rozdiel od predchádzajúcich kríz, keď sme sa domnievali, že existuje alternatíva, teraz pociťujeme beznádej. „Otázka, čo robiť teraz hrá druhé husle – základnou otázkou je, kto to má urobiť. Bývalá jednota moci a politiky na úrovni národného štátu už neexistuje, značná časť sa vyparila do virtuálneho priestoru, mimo kontroly štátov. Politika je však naďalej miestna, obmedzená hranicami národných štátov.“  Zygmunt Bauman pokladá súčasné masové demonštrácie za symptóm zúfalého hľadania prostriedkov riešenia problémov. Tieto hnutia sa síce osvedčili ako prostriedok na odstránenie toho, čo bolo (napríklad v Líbyi či v Egypte), zatiaľ ešte nedokázali, že sú schopné budovať budúcnosť. „Áno, dokážu vyčistiť stavenisko, ale vedia vybudovať niečo nové?“

Zygmunt Bauman. Foto: Peter Župník

Litovský filozof a europoslanec Leonidas Donskis pripomenul eufóriu, ktorá v baltických krajinách zavládla po rozpade Sovietskeho zväzu a ako príklad uviedol sedemdesiatkilometrovú ľudskú reťaz z Vilniusu do Tallinnu. V tom čase ľudia hlboko verili v moc štátu, no posledných dvadsať rokov „urýchlených dejín a urýchlených zmien urýchlili aj tempo frustrácie a sklamania“.  Mnohých Litovcov ich štát sklamal, hoci „pravdu povediac, žiaden štát nedokáže reagovať adekvátne a nikde vo Východnej Európe sa nevynorila alternatívna vízia“.  Leonidas Donskis sa nazdáva, že nastal koniec éry utópií:  keď sa utópia realizuje, stane sa z nej ideológia. „Dnes už nežijeme v utópii, ale vo svete roztrpčenosti. Sú to zvláštne časy, v ktorých sa zodpovednosť stala vzácnosťou“.  Litva prestala byť teritoriálnym štátom, keďže veľké množstvá Litovcov žijú v zahraničí a táto situácia si vyžaduje nový prístup: „naše konanie musí byť adekvátne na globálnej úrovni a plauzibilné na lokálnej úrovni, a zladiť to je mimoriadne ťažké.“

Zygmunt Bauman a Leonidas Donskis. Foto: Peter Župník

“Nie sme proti systému, systém je proti nám,“ vyhlásil španielsky aktivista Aitor Tinoco i Girona. Vysvetlil, že protestné hnutie v jeho krajine, ktoré sa začalo roku 2011, má svoj pôvod v zúfalej ekonomickej situácii: 53-percentnej nezamestnanosti mládeže a 22-percentnej celkovej nezamestnanosti. Hnutie Real Democracy NOW! má tri hlavné mottá:  ide o radikalizáciu demokracie, ktorá zahŕňa celý rad problémov a všetky generácie; jej predstavitelia odmietajú byť tovarom v rukách politikov a trhov a bojujú proti únosu demokracie Trojkou; hnutie sa zmocnilo ulíc a vnieslo do politiky nové myšlienky. „Utópia reprezentačnej demokracie je mŕtva. Predstavujeme nový spôsob myslenia a robenia politiky.“

Aitor Tinoco i Girona. Foto: Peter Župník

Britsko-ruský novinár Peter Pomerantsev rozprával o tom, ako zvláštna situácia postmodernej diktatúry prinútila ruskú opozíciu sformulovať celkom nové východiská protestu, pretože obvyklé opozičné stratégie boli neúčinné. Ako príklad uviedol Putinovho hlavného ideológa Vladislava Surkova, ktorý „nepotláča ideológie, ale si všetky ideológie privlastňuje – ak sa snažíte sformulovať stanovisko proti nemu, zistíte, že on už to stanovisko zaujal, privlastnil si tento priestor i jazyk“. Ruská opozícia na to zareagovala tým, že sa začala venovať konkrétnej politike, zameranej na drobné veci, ako konkrétne cesty či lesy, ohrozené developermi. Vytvorila tiež nový pojem „verejného priestoru“, ktorý v Rusku dovtedy neexistoval.

Peter Pomerantsev. Foto: Peter Župník

Slovenský sociálny antropológ Juraj Buzalka rozobral vzťahy medzi trhmi a sociálnym protestom a odvolal sa pri tom na úvodnú esej Martina M. Šimečku, v ktorej povedal, že „povaha sveta je ukrytá mimo politických režimov“.  Podotkol, že podľa Stephena Gudemana náš život doteraz nikdy nebol tak hlboko penetrovaný trhmi a že sme sa na chtiac-nechtiac prispôsobili penetrácii trhových princípov.

Juraj Buzalka. Foto: Peter Župník

Panelisti ďalej diskutovali o účinku protestného hnutia. Aitor Tinoco i Girona pokladá za najväčší prínos španielskych protestov zmenu politickej kultúry a zvýšenú participáciu vďaka internetu a sociálnym mádiám. „Internet je spoločným priestorom a jeho otvorená povaha je dôležitá, pretože prekonáva fragmentáciu a atomizáciu a tým podporuje vznik nového vedoma.“ Zygmunt Bauman však poukázal na to, že sociálne hnutia obvykle padnú do pasce inštitucionalizácie, ktorá ich oslabí, zatiaľ čo  Leonidas Donskis sa nazdáva, že sociálne hnutia sú zárodkom budúcich politických strán. Podľa jeho názoru sú medzinárodné ľudskoprávne organizácie často oveľa účinnejšie než národné vlády. Juraj Buzalka hovoril o adekvátnosti inštitúcií vo svete, v ktorom sa národný štát prešiel hlbokými zmenami a Peter Pomerantsev si povzdychol nad tým, že jeho generácia vyrastala v presvedčení, že každá zmena je dobrá. „Rusko je našťastie unavené zo slova zmena, vládne tam zdravý skepticizmus voči zmenám a Rusko vyrastá z revolúcie.“ Opozícia začala byť účinná len vďaka výraznej zmene v myslení – podarilo sa im preformulovať celý politický diskurz, čím zásadne zmenili situáciu a Putinov režim pritisli k múru.

Zygmunt Bauman povedal, že pre našu súčasnú situáciu je príznačná „neznalosť (nedokážeme odhadnúť, čo nás čaká) a neschopnosť (nič s tým nevieme urobiť), čo vyvoláva stav poníženia.“  Parafrázujúc tézu Sigmunda Freuda, podľa ktorej civilizácia spočíva vo výmennej transakcii medzi istotou a slobodou, konštatoval, že v minulosti sme obetovali priveľa slobody za cenu istotu, zatiaľ čo v súčasnosti sa váha prevážila priďaleko na opačnú stranu: „Priveľkú časť istoty sme vymenili za nevídanú mieru slobody.“ Napriek tomu, že začíname „pociťovať určitú únavu zo slobody, ľudstvo zatiaľ nie je pripravené obetovať slobodu v mene väčšieho pokoja“.