(Slovensky)

    je nigérijská spisovateľka. Žije pri Baltimore. Je autorkou románov Purple Hibiscus (Fialový ibištek), Half of a Yellow Sun (v českom preklade pod názvom Půl žlutého slunce) – za ktorý získala Orange Prize a ktorý bol aj sfilmovaný. Roku 2013 vydala veľký román Americanah, ktorý vyšiel v slovenskom preklade Kristíny Karabovej vo vydavateľstve Absynt pod názvom Amerikánka a práva na film kúpila oscarová herečka Lupita Nyong’oo. Je tiež autorkou a dôležitého manifestu We Should All Be Feminists (Všetci by sme mali byť feminist(k)ami), ktorý vyšiel aj v slovenskom preklade, opäť vo vydavateľstve Absynt. Jej vystúpenia v rámci TED sa stali legendárnymi a patria medzi najsledovanejšie vôbec. Jedným z nich bol aj We should all be feminists, ktorý neskôr vo svojej piesni Flawless citovala speváčka Beyoncé a módny dom Dior sa ním inšpiroval v letnej kolekcii. Tým prvým vystúpením v rámci TED však bolo krásne rozprávanie The Danger of a Single Story (Jeden príbeh nestačí) z roku 2009: „„Rada som rozprávam príbehy. Rada by som vám povedala niekoľko svojich príbehov o tom, čomu hovorím hrozba jediného príbehu. Vyrástla som v univerzitnom kampuse vo východnej Nigérii. Mama hovorí, že som začala čítať ako dvojročná, aj keď si myslím, že bližšie k pravde budú štyri roky. Začala som teda čítať veľmi skoro a čítala som britské a americké detské knihy. Tiež som začala skoro písať. A keď som asi v siedmich rokoch začala písať príbehy – ceruzkou – a ilustrované voskovkami, a moja úbohá mama musela ich musela čítať, písala som presne také príbehy, aké som čítala. Všetky moje postavy boli biele a modrooké, hrali sa na snehu, jedli jablká a často sa rozprávali o počasí: aké je to krásne, keď výjde slnko. Pritom som žila v Nigérii. Nikdy som nebola inde. Nemali sme sneh, jedli sme mango a nikdy sme sa nerozprávali o počasí, nebolo prečo. Okrem toho moje postavy pili zázvorové pivo, pretože postavy v britských knihách, ktoré som čítala, pili zázvorové pivo. Čo na tom, že som netušila, čo to je zázvorové pivo? Ešte dlho potom som zúfalo túžila ochutnať to zázvorové pivo. Ale to je iný príbeh.
    Myslím, že to dokazuje, akí ovplyvniteľní a zraniteľní sme voči príbehu, najmä ak sme deti. Tým, že som čítala knihy, v ktorých postavy boli z cudziny, bola som presvedčená, že v knihách musia byť cudzinci a príbehy musia byť o veciach, s ktorými som osobne nemala nič spoločné.
    Veci sa zmenili, keď som objavila africké knihy. Dostupných ich bolo len pár a nájsť ich nebolo také ľahké, ako nájsť zahraničné knihy.
    Ale vďaka spisovateľom ako Chinua Achebe a Camara Laye, sa moje vnímanie literatúry posunulo. Uvedomila som si, že ľudia ako ja, dievčatá s pokožkou farby čokolády, ktorých divé vlasy sa nedajú zapliesť do chvosta, tiež môžu existovať v literatúre. Začala som písať o veciach, ktoré som poznala.
    Milovala som tie americké a britské knihy, ktoré som čítala. Roztočili vo mne imagináciu. Otvorili mi nové svety. Ale neočakávaným dôsledkom bolo, že som netušila, že v literatúre môžu existovať ľudia ako ja. Takže keď som objavila afrických spisovateľov, stalo sa mi toto: bola som zachránená pred hrozbou jediného príbehu o tom, čo sú knihy.
    Pochádzam z bežnej nigérijskej rodiny strednej triedy. Môj otec bol profesor. Mama pracovala v aministratíve. Takže sme tiež mali, čo bolo bežné, u nás žijúcich domácich pomocníkov, ktorí často pochádzali z blízkych dedín. A keď som mala osem rokov, dostali sme nového chlapca. Volal sa Fide. Mama nám o ňom povedala jedinú vec: že jeho rodina je veľmi chudobná. Mama im posielala sladké zemiaky a ryžu a naše staré oblečenie. A ak som nedojedla večeru, mama povedala: ‘Dojedz to! Čo to nevidíš? Ľudia ako Fideho rodina nemajú nič.’ Bolo mi ich hrozne ľúto.
    V jednu sobotu sme išli navštíviť jeho mamu. Ukázala nám krásne vzorovaný košík, vyrobený zo zafarbených palmových listov. Košík vyrobil jeho brat. To ma ohromilo. Nenapadlo ma, že by niekto v jeho rodine mohol naozaj niečo vyrobiť. Všetko, čo som o nich počula, bolo, akí boli chudobní, takže som ani nemala možno vidieť v niečo iné ako chudobu. Ich chudoba bola pre mňa ich jediným príbehom.
    O niekoľko rokov neskôr, keď som odišla z Nigérie som študovať na univerzitu v Spojených štátoch, som o tom rozmýšľala. Mala som 19. Moja americká spolubývajúca bola zo mňa v šoku. Pýtala sa ma, kde som sa tak dobre naučila po anglicky, a zmiatlo ju, keď som jej povedala, že v Nigérii je angličtina zhodou okolností úradný jazyk. Opýtala sa ma, či by si mohla vypočuť niečo z hudby “môjho kmeňa”, a veľmi ju sklamalo, keď som vytiahla pásky Mariah Carey.
    Predpokladala, že neviem, ako sa používa sporák.
    A toto ma zasiahlo: Ľutovala ma ešte skôr než ma uvidela. Jej východiskový postoj ku mne ako Afričanke bolo čosi ako dobre myslený súcit. Moja spolubývajúca poznala jediný príbeh o Afrike: príbeh katastrofy. Tento jediný príbeh o Afrike neobsahoval možnosť existencie Afričanov jej niečím podobných, žiadnu možnosť pocitov iných ako ľútosť, žiadnu možnosť vzájomného kontaktu rovnocenných ľudí.
    Musím povedať, že než odišla do Spojených štátov, neidentifikovala som sa vedome ako Afričanka. Ale v Amerike, kedykoľvek sa spomenula Afrika, ľudia sa obrátili na mňa. Čo na tom, že o krajinách ako Namíbia som nemala ani potuchy?
    Zvnútornila som si svoju novú identitu a v mnohom o sebe rozmýšľam ako o Afričanke. Aj keď ma stále vie rozčúliť, keď sa o Afrike hovorí ako o krajine – najnovší príklad som zažila počas inak úžasného letu z Lagosu pred dvoma dňami, keď sa na na palube objavil oznam o charitatívnej práci v ‘Indii, Afrike a iných krajinách’.
    Po tom, čo som strávila pár rokov v Amerike ako Afričanka, začala som rozumieť reakcii mojej spolubývajúcej. Ak by som nevyrástla v Nigérii a ak všetko, čo by som o Afrike vedela, pochádzalo z populárnych obrazov, tiež by som si myslela, že Afrika je krajina plná krásnych výhľadov, krásnych zvierat a nepochopiteľných ľudí, ktorí bojujú nezmyselné vojny, umierajú na chudobu a AIDS, sú nesvojprávni a čakajú na záchranu od milých bielych cudzincov. Videla by som Afričanov rovnako, ako som ako dieťa videla Fideho rodinu.
    Myslím, že tento jediný príbeh o Afrike pramení zo západnej literatúry. Je jeden citát z písomností londýnskeho obchodníka menom John Locke, ktorý sa v roku 1561 plavil do západnej Afriky a zo svojej cesty si robil fascinujúce záznamy. Po tom, ako povedal, že Afričania sú ‘zver, ktorá nemá domy’, napísal ‘sú to tiež ľudia bez hláv, ich ústa a oči sú na ich poprsí’.
    Vždy ma to rozosmialo, keď som to čítala. Ako neobdivovať imagináciu Johna Locka? Na tom texte je však jedna vec dôležitá: predstavuje totiž začiatok tradície príbehov o Afrike, ako sa rozprávajú na Západe: Tradícia subsaharskej Afriky ako miesta negativity, obrovských rozdielov, temna, ľudí, ktorí podľa fantastického básnika Rudyarda Kiplinga sú ‘napoly diabol, napoly dieťa’.
    A tak som si začala uvedomovať, že moja americká spolubývajúca musela za svojho života vidieť a počuť rôzne verzie tohto jediného príbehu, tak ako jeden profesor, ktorý mi raz o mojom románe povedal, že nie je ‘autenticky africký’. Bola som ochotná uznať, že na mojom románe bolo veľa vecí zle, že na mnohých miestach vidieť moje zlyhanie, ale nevedela som si predstaviť, ako sa mi nepodarilo dosiahnuť tú vec, ktorá sa voláafrická autenticita. Vlastne som nevedela, čo africká autenticita má byť. Profesor mi povedal, že moje postavy boli príliš ako on, vzdelaní muži strednej triedy. Moje postavy šoférovali autá. Nehladovali. A teda neboli autenticky africké.
    Ale musím rýchlo dodať, že som na tom úskalí jediného príbehu som stroskotala aj ja. Pred pár rokmi som bola v Mexiku. Politická klíma v Spojených štátoch bola napätá, stále sa debatovalo o imigrácii. A, ako sa často stáva v Amerike, imigrácia sa stala synonymom pre Mexičanov. Nekonečné príbehy o Mexičanoch ako o ľuďoch, ktorí ošklbávali systém zdravotnej starostlivosti, zakrádali sa cez hranice, ľudí, ktorých na hraniciach chytajú, a a tak podobne.
    Pamätám si, ako som chodila po Guadalajare, dívala sa na ľudí, ako idú do práce, na trhu zatáčajú tortilly, ako fajčia, smejú sa. Pamätám si, že môj prvý pocit bol mierny údiv. A potom ma zaplavila hanba. Uvedomila som si, že som bola taká ponorená v mediálnom obraze Mexičanov, že v mojej mysli sa pre mňa stali jedinou vecou: biednymi imigrantnmi. Uverila som jedinému príbehu o Mexičanoch a to bolo veľmi potupné.
    Takže takto vzniká jediný príbeh: ukázujte na ľuďoch jedinú vec, len jednu jedinú vec znova a znova, až sa ňou stanú.
    Je nemožné hovoriť o jedinom príbehu a nehovoriť o moci. Existuje jedno igbánske slovo, na ktoré si spomeniem vždy, keď rozmýšľam o mocenských štruktúrách sveta, je to ‘nkali’. Je to podstatné meno, ktoré sa voľne prekladá ako ‘byť lepší ako iní’. Naše ekonomické a politické svety, príbehy sú definované princípom nkali: To, ako sa rozprávajú, kto ich rozpráva, kedy sa rozprávajú, a to, koľko príbehov sa rozpovie, je do veľkej miery vecou moci.
    Moc je schopnosť nielen vyrozprávať niečí príbeh, ale vyrobiť ho ako definitívny. Palestínsky básnik Mourid Barghouti píše, že ak chcete vyvlastniť človeka, najjednoduchší spôsob je povedať jeho príbeh inak ako od začiatku, začať tým, čo je sekundárne. Začnite príbeh o Indiánoch ich šípmi namiesto príchodom Britov, a máte príbeh, ktorý je úplne iný. Začnite rozprávať o krachom afrického štátu, namiesto o jeho koloniálnom vzniku, a dostanete úplne iný príbeh.
    Nedávno som vystupovala na univerzite, a v dikusii od jedného študenta zaznelo, aké je to hrozné, že Nigérijčania sú násilníci – ako postava ako postava otca v mojom románe. Povedala som mu, že som práve prečítala román menom Americké psycho, a že je hrozné, že mladí Američania sú sérioví vrahovia.
    Bolo jasné, že som to povedala v záchvate mierneho hnevu.
    Ale nikdy by mi nezišlo na um, že len preto, že som prečítala román, v ktorom postava bola sériový vrah, si mám myslieť, že táto postava nejako reprezentuje všetkých Američanov. Nie preto, že by bola som lepší človek ako ten študent, ale preto, lebo vďaka americkej kultúrnej a ekonomickej moci som videla veľa príbehov o Amerike. Čítala som Tylera, Updikea, Steinbecka a Gaitskilla. Poznala som viac ako jediný americký príbeh.
    Keď som pred pár rokmi zistila, že spisovatelia by mali mať naozaj nešťastné detstvo, aby boli úspešnými, začala som rozmýšľať, že by som mohla vymyslieť hrozné veci, ktoré mi rodičia urobili.
    Ale pravda je taká, že som mala veľmi šťastné detstvo plné smiechu a lásky, vo veľmi súdržnej rodine.
    Ale mala som tiež starých otcov, ktorí umreli v utečeneckých táboroch. Môj bratranec Polle zomrel, pretože sa mu nedostalo adekvátnej zdravotnej starostlivosti. Jedna z mojich najbližších priateliek, Okoloma, zahynula pri leteckom nešťastí, pretože naše hasičské autá nemali vodu. Vyrástla som pod utláčateľskými vojenskými vládami, ktoré si necenili vzdelanie, a tak moji rodičia boli občas bez platu. A ako dieťa som videla, ako z raňajok zmizol najskôr džem, potom margarín, potom bol pridrahý aj chlieb, a nakoniec bolo mlieko na prídel. Ale najmä, naše životy napadol normalizovaný politický strach.
    Všetky tieto príbehy ma robia tým, kým som. Ale trvať len na nich by ochudobnilo moju skúsenosť a prehliadla by som veľa ďalších príbehov, ktoré ma formovali. Jediný príbeh vytvára stereotypy, a problém s nimi nie je v tom, že by boli lživé, ale v tom, že sú neúplné. Robia z jedného príbehu ten jediný.
    Samozrejme, že Afrika je kontinentom katastrof: obrovských, ako príšerné znásilňovanie v Kongu, depresívnych, ako je fakt, že takmer 5000 ľudí sa v Nigérii uchádza o jedno miesto. Ale sú aj iné príbehy, ktoré nie sú o katastrofách, a je veľmi dôležité, aby sme hovorili aj o nich.
    Vždy som mala pocit, že je nemožné zžiť sa s miestom či s človekom bez toho, aby sme sa zžili so všetkými ich príbehmi. Dôsledkom jediného príbehu je, že oberá ľudí o dôstojnosť. Sťažuje nám vidieť, že sú si rovní. Prízvukuje, akí sme rozdielni a nie to, akí sme si podobní.
    Takže, čo ak by som pred výletom do Mexika sledovala debaty o imigrácii z oboch strán, americkej a mexickej? Čo ak by nám moja mama povedala, že Fideho rodina je chudobná a usilovná? Čo ak by sme mali africkú televíziu, ktorá by vysielala rôzne africké príbehy do celého sveta? To, čo nigérijský spisovateľ Chinua Achebe volá ‘rovnováhou príbehov’.
    Čo ak by moja spolubývajúca vedela o mojom nigeríjskom vydavateľovi, Muhtarovi Bakarem, skvelom človeku, ktorý nechal prácu v banke, aby si splnil sen a založil vydavateľstvo? Bežné povedomie hovorilo, že Nigeríjčania nečítajú. On s tým nesúhlasil. Cítil, že ľudia, ktorí vedeli čítať, by čítali, ak by bola pre nich literatúra cenovo dostupná. Keď mi vyšiel prvý román, jedna televízna stanica v Lagose vysielala so mnou rozhovor. Prišla za mnou žena, ktorá tam pracovala ako poslíček a povedala, ‘Naozaj sa mi váš román páčil. Nepáčil sa mi koniec. Teraz musíte napísať pokračovanie, a stane sa tam toto…’
    A jednoducho mi povedala, čo mám napísať v pokračovaní. Bola som viac ako len rozradostená, úplne ma to dojalo. Tá žena patrila k mase obyčajných Nigérijčanov, ktorí ani nemali čítať. Ale ona si moju knihu nielen prečítala, ale identifikovala sa s ňou tak, že mi mohla prísť povedať, ako má pokračovať.
    No a čo keby moja spolubývajúca vedela o mojej priateľke Funmi Iyande, nebojácnej žene, ktorá moderuje televíznu šou v Lagose, a je odhodlaná povedať príbehy, na ktoré by sme radšej zabudli? Čo keby moja spolubývajúca vedela o operácii srdca, ktorú robili v nemocnici v Lagose minulý týždeň? Čo keby moja spolubývajúca vedela o súčasnej nigérijskej hudbe, talentovaných ľuďoch spievajúcich po anglicky a v jazykoch Pidgin, Igbo, Yoruba a Ijo, zmiešaných vplyvoch Jay-Z-ho cez Fela a Boba Marleyho až po ich starých otcov? Čo keby moja spolubývajúca vedela o právničke, ktorá nedávno predstúpila pred nigérijský súd, pretože chce napadnúť čudný zákon, ktorý vyžaduje súhlas manžela, keď si chce žena obnoviť platnosť pasu? Čo keby moja spolubývajúca vedela o Nollywoode plnom vynaliezavých ľudí, ktorí nakrúcajú filmy napriek technickým problémom, filmy také populárne, že sú skutočne najlepším príkladom Nigérijčanov, konzumentov vlastnej práce? Čo keby moja spolubývajúca vedela o neuveriteľne ambicióznej zaplietačke copov, ktorá teraz rozbieha vlastný biznis s predlžovaním vlasov? Alebo o miliónoch ostatných Nigérijčanov, ktorí začínajú podnikať, sčasu na čas padnú, ale potom vo svojich ambíciách pokračujú?
    Zakaždým, keď som doma, som konfrontovaná s obvykým zdrojom hnevu väčšiny Nigérijčanov: s našou nefunkčnou infraštruktúrou a nefunkčnou vládou. Ale aj s neobyčajnou flexibilitou ľudí, ktorým sa darí napriek vláde, nie vďaka nej. Učím na workshopoch písania v Lagose každé leto a je skvelé, koľko ľudí sa hlási, koľko ľudí chce písať, rozprávať príbehy.
    Spolu s s mojím nigérijským vydavateľom sme založili neziskovú organizáciu Farafina Trust, a máme veľké sny o budovaní knižníc a rekonštrukcii tých, čo už existujú, a o knižných daroch štátnym školán, ktoré nemajú vo svojich knižniciach nič, o organizovaní množstva workshopov o čítaní a písaní pre všetkých, čo by chceli hovoriť veľa príbehov.
    Na príbehoch záleží. Na množstve príbehoch záleží. Príbehy boli používané na vyvlastňovanie a urážanie, ale príbehy môžu byť použité aj na posilňovanie a prinavracanie ľudskej podstaty. Príbehy vedia zlomiť ľudskú dôstojnosť, ale vedia ju aj prinavracať.
    Americká spisovateľka Alice Walker napísala o svojich južanských príbuzných, ktorí sa presťahovali na sever. Dala im knihu o živote na juhu, ktorý za sebou zanechali. ‘Sedeli dookola, čítali si knihu, počúvali ma, ako im ju čítam ,a kúsok raja sa im vrátil.’
    Keď odmietneme jediný príbeh, keď si uvedomíme, že nikdy nie je len jediný príbeh o nejakom mieste, vráti sa nám kúsok raja.“
    Foto: The New York Times

    Stredoeurópske fórum tento rok po druhý raz udelí čestný titul Čestná Stredoeurópanka, ktorého partnerom je Stredoeurópska nadácia. Súčasťou ocenenia, ktoré získa CHIMAMANDA NGOZI ADICHIE, je aj objekt Honorary Central European/Slovenský kubizmus, ktorý vytvoril slovenský akademický sochár a výtvarník Vladimír Havrilla.