Eva Borušovičová
    (Slovensky)

    je spisovateľka, scénaristka a režisérka. Študovala na Filmovej fakulte Vysokej školy múzických umení scenáristiku a réžiu, kde v súčasnosti aj prednáša. Na svojom konte má dva celovečerné filmy – Modré z neba a Vadí nevadí; televízny film Amálka, ja sa zbláznim! Napísala scenár k filmu Jánošík – Pravdivá história, ktorý nakrútila poľská režisérka Agnieszka Holland. Je autorkou kníh Urobíme všetko, čo sa dá, Jánošík, Do plaviek a Plán B. Svoju divadelnú hru 69 vecí lepších než sex režírovala v Štúdiu L + S, nitrianske divadlo zasa v jej réžii uviedlo jej hru Štefánik – Slnko v zatmení. Žije v Bratislave. “‘Vy máte Nežnú revolúciu, starí rodičia Pražskú jar, prastarí rodičia Povstanie, my máme pandémiu. Každá generácia má príležitosť ukázať, čo v nej je.’
    Povedal to môj najstarší syn minulú jar, keď nikto z nás netušil, že túto príležitosť nebude mať len jeho generácia, ale my všetci.
    Môj muž sa z bieleho overalu a zo všetkého ostatného vyzliekal v mraze pred dverami domu a vchádzal dnu na smrť unavený zo všetkých tých mŕtvych, ktorých v službe videl.
    Moja dcéra bozkávala okno, ktoré ju delilo od milovanej starej mamy.
    Moja mama sa naučila používať videohovory, pretože jej až mučivo chýbal kontakt s vnúčatami.
    Môj otec zomrel a na jeho pohreb smelo prísť len šesť ľudí. Len šesť na celý jeho život.
    A ja som šila rúška, vlievala na diaľku nádej študentom, varila plné hrnce a snažila sa z celých síl vyzerať, že to všetko zvládame, lebo deti sa dívajú a berú si príklad.
    Spomínam často na moju prababičku Máriu Volentier. Keď mala devätnásť, dostala španielsku chrípku. Poslali ju zo služby domov, vystúpila z vlaku v Novej Bani a potom šla pešo cez horu do Pukanca. Vravela, že to bola najťažšia cesta jej života, myslela si, že v tej hore zomrie. Ani nevedela, ako prišla k mame, a v izbe padla do perín. Nevšimla si mládenca, ktorý bol na návšteve. Keď uvidel bledú Máriu, vášnivo sa do nej zamiloval. Bola krehká a vyzerala poddajne. Takú ženu chcel.
    Kým vyzdravela a on pochopil, že toto je dievčina plná sily a odhodlania, už sa nedalo cúvnuť. Prežili spolu v láske 45 rokov. Nebyť tej španielskej chrípky, tak sa tí dvaja nevezmú, nemajú dcéry a tie ďalšie dcéry a tie dcéry zas väčšinou dcéry, a pretože jednou z nich by som nebola ja, vy by ste teraz nepočúvali tieto slová. Všetko by bolo inak. Možno omnoho horšie.
    A tak aj ja verím, že na konci našej cesty cez tmavú horu na nás možno čaká niečo pekné, o čom zatiaľ nevieme, že tam je. Nečakané šťastie. Netušený dar.
    Poznanie. Spojenie. Súcit. Láskavosť. Uvedomenie.
    Nič v temnote nežiari krajším svetlom než ušľachtilosť ducha. Nezostáva nám iné, než pokúsiť sa vytrvalo svietiť.”