Ivana Šáteková
    (Slovensky)

    je výtvarníčka. Vyštudovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri profesora Daniela Fischera. Je finalistkou Essl Art Award 2013 a držiteľkou Ceny Nadácie Tatra banky za umenie 2014. Má za sebou viacero úspešných samostatných výstav. Vo svojej tvorbe využíva najmä kresbu, maľbu a výšivku. Cez nekompromisný humor, iróniu a nadhľad sa vyjadruje k aktuálnym spoločenským otázkam. Je členkou kresliarskeho tria Dzive a členkou redakčného tímu časopisu pre deti Bublina. Žije v Bratislave. “Raz som sa so svojím kamarátom z Libanonu Omarom bavila o našej histórii. Slovensko veľmi nepoznal a ja som vtedy bola aj trochu rada, lebo práve v tých dňoch naša krajina zapĺňala zahraničné médiá témou vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Dostali sme sa k udalosti 17. novembra. Pýtal sa ma, ako to prebiehalo, ako sme sa zbavili komunistického režimu, ktorý nás tu roky ničil. Odpovedala som mu, že súdržnosťou a postavením sa spoločnému nepriateľovi.
    S obdivom počúval, ako sme ho dokázali poraziť bez krviprelievania. Ubehlo 32 rokov, no odkaz osemdesiateho deviateho, žiaľ, v spoločnosti takmer vôbec necítiť. Hoci spoločného nepriateľa by sme mali, dokonca svetového formátu, no zomknúť sa nám proti nemu akosi nedarí. Takto rozhádaní sme hádam ešte nikdy predtým neboli. Do životov sa nám votrel strach, klamstvá nám opantali rozum a slušnosť sa stala unikátom. O Nežnej revolúcii som hrdo rozprávala, no dnešné Slovensko je iné. Kde je tá naša neha? Kde je spolupatričnosť?
    Momentálne nás náš spoločný nepriateľ dostáva na lopatky. Nie je to režim, ktorý by nám bral slobodu. Berie nám ju strach. Strach z choroby, ktorú nepoznáme.
    Hoci kľúč k slobode máme a netreba kvôli nemu ani stáť celé dni v zime na námestí, my ho odmietame. Sloboda nie je pľuvanec do tváre zdravotníkov, ani stiahnuté rúško pod nosom. Je to práve spolupatričnosť, ktorá nám dovolí opäť návrat k cestovaniu, kultúrnym podujatiam a všetkým rodinným oslavám.”