(Slovensky)

    je rakúska historička, novinárka, dlhoročná korešpondentka verejnoprávnej televízie ORF z Poľska, Českej republiky a Slovenska. Žije vo Viedni. Narodila sa vo Varšave, roku 1959 emigrovala s rodičmi do Viedne, tam sa roku 1978 stala doktorkou filozofie, neskôr študovala aj v Spojených štátoch. Do roku 1983 pracovala v printových médiách, potom nastúpila do ORF, od roku 1985 bola stálou korešpondentkou v Poľsku, spravodajsky pokrývala najmä Slovensko, v rokoch 1999 – 2005 viedla kanceláriu ORF v Prahe a od roku 2005 do 2010 vo Varšave. Je autorkou knihy Stanislaw Madeyski, 1841-1910. “Pri naháňaní Lecha Wałęsu v lete 1985 som sa zoznámila s neskorším poľským ministrom a europoslancom Bronisławom Geremekom. Vtedy ten tichý historik a politický stratég Solidarnošči ešte nefajčil fajku. Všade sa váľali červené krabičky od marlboriek – v byte napratanom knihami vo varšavskom Starom Meste. Zazvonila som tam len tak naverímboha v nádeji, že mi pomôže bossa zakázanej Solidarnošči nájsť. Oficiálne bol ‘Leszek’ na dovolenke. Všetkým kázal, aby mu držali novinárov od tela. Keď mi Geremek otvoril, bez slova som mu odovzdala kus papiera, na ktorom stálo moje meno a dôvod, prečo som tu. Tento spôsob komunikácie patril spolu s všeličím iným k malej násobilke poľskej opozície v boji o politické prežitie.
    Blízky poradca robotníckeho vodcu pobavene preletel moju ceduľku, pozval ma dnu a hneď aj zmizol za ďalšími dvermi. Keď sa vrátil, držal v ruke najnovšie číslo New York Review of Books a prstom ukazoval na recenziu mojej knihy o haličských konzervatívcoch v 19. storočí. ‘Vy?’ Keď som prikývla, potľapkal ma po pleci a na prázdnu krabičku od marlboriek vyškrabal meno dediny, kde sa Lech Wałęsa zdržuje. Okamžite sme tam vyrazili. Na druhý deň po nekonečnom čakaní pred domom Wałęsových svokrovcov stojím pred drobným mužom v plavkách, červeným ako rak. s divokou gestikuláciou ma evidentne posiela dočerta. Vraj je súkromná osoba a akékoľvek obťažovanie od novinárov si vyprosí… To hádam nie! Hlboko urazená som mu hodila do tváre, že jeho súputníci z Výboru na obranu robotníkov Adam Michnik a Jacek Kuroň – kým on sa tu rekreuje – sedia vo väzení. To zabralo. ‘OK, zajtra pôjdeme spolu na ryby,’ povedal odrazu úplne pokojne a obrátil sa mi chrbtom. Robotnícky vodca – v zákulisí sa mu vždy trošku posmievali, že je náladová primadona – tentoraz dodržal slovo. V diskrétnej vzdialenosti od jeho volkswagenu stáli na druhé ráno dve nenápadné autá: ‘bespieka’, komunistická tajná služba. Nepriateľ poľského štátu číslo jeden už bol na permanentné sledovanie privyknutý. ‘Už choďte vopred,’ zavolal vľúdne na funkcionárov v civile. ‘Trafíte k jazeru lepšie ako ja!’ a tak sme vyrazili. Za nami tajní, pred nami Wałęsa, pred Wałęsom zasa tajní. Pri jazere sa konalo sľúbené interview. ‘Opatrovatelia’ sa diskrétne stiahli a pozorovali nás z diaľky. Wałęsa hodil udicu, ale na roztrpčenie kameramana nič sa nechytalo. Záchranca cti sa nakoniec vykľul z nášho šoféra, jemu sa v závere na udici hompáľala tučná ryba. V našej reportáži ten nádherný exemplár vyťahuje z vody Wałęsa. Drobná manipulácia, ktorou som si vykúpila výsadu, že medzi uchádzačmi o rozhovor mám dodnes prednosť. Nášmu šikovnému vodičovi ostatne patrí aj zásluha za to, že rozhovor so ‘súkromnou osobou’ Wałęsom v lete 1985 nezhabali. Ako vytrénovaný Poliak vedel, že cestou do Varšavy nás zastavia policajti a pod vymyslenými zámienkami nás budú nútiť, aby sme im odovzdali filmový materiál. Presne to sa aj stalo. Lenže namiesto nahratej kazety bola v kamere prázdna páska.”
    Foto: Zeitung