(Slovensky)

    je spisovateľka. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského Marketingovú komunikáciu v kombinácii s Neslovanskou filológiou. Prvýkrát na slovenskej literárnej scéne dala o sebe vedieť v súťaži Poviedka 2010, v ktorej získala prémiu. Píše po slovensky aj po anglicky, žila v Austrálii a v Spojených štátoch. Dnes žije v Bratislave. Oficiálne debutovala zbierkou poviedok Lu & Mir. Odvtedy jej vyšiel román Tichý režim a kniha Flešbek, ktorá sa dostala do finále Anasoft litera 2018 a v týchto dňoch jej vychádza štvrtá kniha – román Rozhovor s členkou kultu. „Na Slovensku sa výrazy ako ‘negrík’, ‘buzík’ a ‘tá feministka’ používajú s absolútnou samozrejmesťou, nezávisle od vzdelania a rodokmeňa používateľa. Menia sa len odtiene vulgárnosti. V New Yorku vás za použitie slova ‘indián’ zdvorilo napomenú, alebo sa opýtajú, či ste chceli byť ironický (a prečo). Absurdne politicky korektné? Nie, ak ste pôvodný obyvateľ Ameriky, predávajúci v rezervácii lacné cigarety. Napriek osvietenosti prostredia, v ktorom sa väčšinu života na Slovensku pohybujem, ma stále prekvapuje zdanlivo nezhubný teror, ktorým sa častujú aj tzv. slušní ľudia. Ide samozrejme o teror slovný, podaný s iróniou, označenou špeciálnou kadenciou v reči, žmurknutím, chichotom. Vlastne ani nejde o teror, veď tzv. slušný človek by sa k priamej urážke neuchýlil. Hovno je vulgarizmus, počerný občan eufemizmus – v podstate pohladkanie. A hovoriť o niekom zľahka neúctivo za jeho chrbtom je sranda. Kresťania si uťahujú zo židov, židia z negríkov, heterosexuálni z teplých, muži zo žien, ženy z mužov. Aj sama seba viem niekedy zaskočiť. Na niekom sa dá vždy zabaviť. A keď sa tou zábavou ohraničíme ako tí normálni, o to lepšie. Nič by na tom nebolo, keby existoval aj protipól. Keby existovala aj pôda, kde by sa nad cigáňmi a buzíkmi len šibalsky nekrčili ramená. Keby boli bojovníci za ľudské práva slušní nie takzvane, ale konzistentne, aj po zlezení z tribúny, aj na pive, aj doma. Domnievam sa totiž, že sú to práve malé gestá jedu, ktoré umožňujú nielen v jazyku ale aj v spoločnosti udržiavať pri živote ohníčky reálneho jedu. A keby sa rovnako hojne ako irónia, ktorá je všeobecne a tým pádom myľne považovaná za garanta nevinnosti, používalo slovo ‘prepáč/te’. Jeho absenciu tiež vnímam ako lokálny kolorit. Nacúva do vás auto alebo vás administratívna chyba zodpovedného úradníka stojí výplatu, ale ospravedlnenia sa nedočkáte. Nedostatok základnej slušnosti už ani nikoho neprekvapuje, stalo sa normou v službách, zamestnaní, v najbežnejších medziľudských vzťahoch. Namiesto prepáč sa používa agresívny útok, ‘cigánenie’, alebo pasivita. Pokiaľ máte v sebe kúsok hanby a nechcete to zahrať ani na hulváta ani na chudáčika, vždy sa dá fujazdiť preč, ideálne ‘indiánskym’ behom, aby vás na úteku neklalo v boku.“