(Slovensky)

    je nemecký spisovateľ. Žije v Berlíne. Do mája 1989 občanom NDR. Nesmel študovať, pretože bolo politicky nespoľahlivý. Bol “odpierač”, odmietol nastúpiť na vojskú službu. Tento rok mu vychádza kniha, ktorá vzbudzuje pozornosť aj mimo Nemecka: Disidentské myslenie. “Dissidere znamená v latinčine oddeliť sa. Odchýliť sa, opustiť nejakú ideológiu. Preto sa moja kniha volá Disidentské myslenie – disidentské v zmysle odchyľujúce, smerujúce preč od očakávateľného, preč zo štruktúr, ktoré sú autoritárske. Preto si myslím, že tento disidentský reflex ako overený životný postoj nie passé, neskončil spolu s koncom studenej vojny, ale je tu stále. Pozrite sa na na Hongkong. Či povieme, že sú to disidenti alebo opozičníci – to je druhotné. Ide to, nedať sa zastrašiť bezočivosťou moci. A či boli disidenti Sovietskeho bloku antikomunisti? Boli. Ale byť proti komunizmu, neznamená automaticky byť pravičiar. Povedal by som dokonca to isté, čo kedysi Daniel Cohn-Bendit: budúca ľavica musí byť protikomunistická, alebo nebude. Ľavica, ktorá sa stavia proti hierarchiám, by úplne automaticky mala stáť proti autoritárskym režimom. Či je to brežnevovský režim sedemdesiatych rokov alebo ten dnešný nacionalistický Putinov – tu vôbec nejde o pravo-ľavé schémy. A všimnime si pritom, ako dobre si stará ľavica rozumie s novou pravicou, keď sa mobilizujú proti liberálnej občianskej spoločnosti. Ľudia ako Jürgen Fuchs alebo Pavel Kohout boli liberálni antikomunisti. Efektívne využili možnosť hovoriť a protirečiť a na rozdiel od mnohých ľavičiarov na Západe, pre ktorých to bola samozrejmosť, oni vedeli tú možnosť oceniť. Myslím si, že táto flexibilita myslenia je aktuálna aj teraz. Dnes by sme mohli s pesimizmom skonštatovať, že v českej spoločnosti po ľuďoch ako Václav Havel v jeho vlastnej, českej spoločnosti, nevidieť v tejto chvíli žiadnu stopu. To, že to pôvodne boli outsideri a fakt, že z Havla sa stal prezident, akoby prekrylo fakt, že jeho etické reflexie v českej spoločnosti jednoducho nenašli živnú pôdu. Ale ak sa dnes v Čechách mladí ľudia schádzajú na obrovských demonštráciách na protest proti skorumpovanej vlády, tak sú to deti čitateľov Václava Havla. Oni teraz nanovo objavujú – môžete sa to dočítať v ich blogoch – texty Havla, Škvoreckého, Kunderu, či Pavla Kohouta – autorov, ktorí si už vtedy, v celkom iných, oveľa ťažších podmienkach, nenechali predpisovať, že majú byť ticho zočivoči arogantnej moci. Impulz vzdoru tu stále je. Sčasu na čas zapadne a potom sa znovu zjaví. Nič sa nikdy nestratí! O tom som sa snažil písať: všetko je zaznamenané a musí sa ďalej zaznamenávať, ide o dôveru v pamäť a dôveru v slová.“ Marko Martin hovorí, že disidenti NDR pôsobili len na určité prostredie. Aj napoly-kritické spoločenstvá čítali skôr tých povolených: Heinera Müllera, Christu Wolf, Christopha Heina či Volkera Brauna. „Nechcel by som moralizovať a hovoriť o ustráchanosti, áno, aj to boli kritickí autori. Ale reprezentovali postoj, ktorý sa schoval v kritike civilizácie ako takej, aby z nej mohol vynechať režim. A disidentskí autori? Tu nejde len o ich hodnoty a morálku. Ale pre mňa v prom rade o ich literárno-estetickú nadhodnotu. Pretože postoj vzdoru je zaujímavý aj literárne. Tu nejde len o nejakú dobre mienenú didaktiku.“
    Foto: Deutsches Kulturforum osteuropäisches Europa