Mikuláš Huba
    (Slovensky)

    je geograf, krajinný ekológ, univerzitný profesor, ochranca životného prostredia a politik. Žije v Bratislave. Na prírodovedeckej fakulte absolvoval v roku 1978 štúdium geografie a stal sa vedeckým pracovníkom Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied, kde sa venuje environmentálnej geografii. Od roku 2021 je profesorom na Ústave manažmentu Slovenskej technickej univerzity. Pred Nežnou revolúciou bol lídrom bratislavských ochranárov a spoluautorom iniciatívy Bratislava/nahlas. V roku 2015 inicioval vznik Slovenského ochranárskeho snemu. “Čo je potrebné zmeniť v našom vzťahu k planéte? Odpoveď je stručná: všetko. Taká ľahká je odpoveď na najväčšiu otázku o najväčšej výzve, akej kedy ľudstvo čelilo! Čo v skutočnosti znamená, že to bude všetko, len nie jednoduché, lebo väčšine ľudí sa nechce na svojom zabehnutom životnom štýle, spotrebných návykoch a pohodlnosti meniť: nič.
    Jedným z následkov klimatickej zmeny bude migrácia. Odhady jej veľkosti do roku 2050 hovoria o plus mínus 200 miliónoch. Ak si spomenieme, aký kaskádový efekt vyvolal príchod milióna utečencov do Európy v roku 2015, je ťažké si predstaviť, čo vyvolá dvestonásobne väčší nápor na krehké európske demokracie.
    Z pohľadu prírodných vied vieme o týchto problémoch dosť. Oveľa menej vieme o tom, ako zabezpečiť, aby sa toto poznanie vedcov stalo poznaním a nadkritickej masy obyvateľov planéty Zem. A ešte ťažšie sa nám odpovedá na otázku, ako pretaviť toto poznanie do vedomia a rozhodovania politikov, manažérov, investorov. Skrátka tých, slová a činy ktorých majú najväčšiu váhu.
    Logicky mi z toho vyplýva asi takéto poradie potrebných krokov: uznať, že cesta, na ktorej sme za pár desaťročí ublížili planéte viac, ako všetky predchádzajúce generácie spolu, nie je správna a dlhodobo udržateľná, a urobiť skutočne zásadnú korektúry nášho správania, a nie zmeny typu zákazu slamiek do limonády.
    Ak chceme zmeniť smer a pritom sa neprevrátiť, musíme najskôr pribrzdiť. A práve k tomu nás prinútila pandémia. Dostali sme šancu, ktorú by sme nemali premrhať. A neberme to, prosím, ako nejakú tragédiu! Alternatíva voči bezduchému konzumu stále ešte jestvuje. A môže byť celkom príjemná.”