(Slovensky)

    je maďarský spisovateľ, dramaturg, vysokoškoľský pedagóg. Na Univerzite divadelných a filmových umení v Budapešti učí od roku 2007. Jedna z jeho najúspešnejších kníh, román Si Žid? vyšiel aj v slovenčine v roku 2006 v preklade Juliany Szolnokiovej. Maďarská vláda nedávno presadila zmenu zákona, ktorou sa viac štátnych univerzít, medzi nimi aj prestížna Univerzita divadelných a filmových umení (SZFE), dostalo do vlastníctva nadácií. Dozorné rady nadácií preberajú právomoci univerzitných senátov, pričom do týchto dozorných rád boli dosadení nominanti vlády. Najväčšia diskusia sa vytvorila okolo SZFE, ktorá túto zmenu odmietla. Napriek tomu konala vláda veľmi rýchlo a bez dohody s orgánmi univerzity. Na čelo dozornej rady SZFE bol vymenovaný prívrženec vlády a riaditeľ Maďarského národného divadla Attila Vidnyánszky a medzi členmi dozornej rady je napríklad aj šéf Slovnaftu Oszkár Világi. Gáror Németh na svoj post vo vedení SZFE rezignoval. “Dôležitým prvkom tohto príbehu je, že sa na SZFE vytvorila neuveriteľná jednota učiteľov a študentov. Ich ciele sú rovnaké, ale ich metódy sú zrejme odlišné, aj vzhľadom na ich postavenie. Ciele sú veľmi jasne naformulovateľné a krátko zhrnuteľné a je tu cítiť určitú odhodlanosť. Bolo napríklad symbolické, akú formu protestu si študenti vybrali. Protestujúci spojili živou reťazou univerzitu s parlamentom, kde ľudí spájala červeno-biela stužka, ktorou študenti obviazali budovu univerzity a chartu univerzity si podávali ako štafetu. Charta univerzity sa dostala k parlamentu tak, že sa jej všetci dotkli a tak ju v podstate rituálne aj schválili. Vznikla z toho mimoriadne slávnostná a dôstojná udalosť. Tieto veselé a dôstojné akcie vyvracajú to, čo o týchto chlapcoch a dievčatách šíri vláda, že nekonajú samostatne a nie sú talentovaní. Pre mňa je dôkazom ich talentu aj to, že taký každodenný predmet, ako táto červeno-biela stužka, sa mohol stať symbolom, ktorý sa používa mnohými spôsobmi. Teraz sa už táto stužka objavuje aj na oknách a balkónoch súkromných bytov v Budapešti a stala sa symbolom odporu a slobody. (…) Už dlho nežijeme v právnom štáte. Právo sa u nás stalo vecou, ktorú moc ohýba podľa svojich záujmov. Proces schvaľovania zákona o univerzitách bol od začiatku veľmi pochybný, viacerí si myslíme, že zákon je v rozpore s ústavou. Bezvýhľadnosť zákonných procesov nám bráni v tom, aby sme tu ešte mohli hovoriť o právnom štáte. Parlamentný výbor napríklad neumožnil účasť rektorovi našej 155-ročnej univerzity na rokovaní o návrhu zákona a odôvodnili to tým, že si nevypočuli ani ostatné univerzity. Máme tu teda už iba kulisy právneho štátu a nemáme k dispozícii veľa prostriedkov. Študenti si podľa mňa vybrali takúto formu odporu aj preto, že videli, že extrémne zákonný spôsob protestu učiteľov, ktorý prebieha asi od februára, nepriniesol vôbec žiadne výsledky. Všetky naše požiadavky a poznámky ignorovali cynicky a bez akýchkoľvek zábran. Podľa mňa študenti právom mohli mať pocit, že treba urobiť niečo, čo sa už veľmi dlho v Maďarsku nerobilo. Formy civilizovaného odporu sú pre nás často neznáme. Občianska neposlušnosť je za určitých predpokladov tiež zákonná forma protestu.”
    Foto: Gergely Oláh