(Slovensky)

    je francúzsky esejista, filmový režisér, občiansky aktivista, politik. Stál za veľkými parížskymi demonštráciami proti rasizmu. Ešte ako čerstvý absolvent univerzity bol spoluzakladateľom medzinárodnej iniciatívy Štúdium bez hraníc (Études Sans Frontières), pôsobil v Čečensku a Rwande. Roku 2004 nakrútil svoj prvý filmový dokument Zabite ich všetkých! o genocíde v Rwande. Neskôr nejaký čas spolupracoval s vtedajším gruzínskym prezidentom Micheilom Saakašvilim a bol aj jeho oficiálnym poradcom. Roku 2008 napísal spolu s otcom – slávnym filozofom André Glucksmannom – knihu Mai 68 expliqué à Nicolas Sarkozy (Máj 68 – ako ho vysvetliť Sarkozymu) a roku 2015 mu vychádza kniha, ktorá sa stala jeho prvým veľkým úspechom: Génération gueule de bois (Generácia s drevenou hubou). Neskôr mu vyšli ešte knihy Notre France. Dire et aimer ce que nous sommes a Les Enfants du vide. De l‘impasse individualiste au réveil citoyen. Roku 2018 vstupuje do politiky a zakladá politické hnutie Place Publique. V máji 2019 kandidoval v čele francúzskej ľavicovej kandidátky a bol zvolený za poslanca Európskeho parlamentu. Presne pred rokom vyšla Raphaelovi Glucksmannovi zatiaľ posledná kniha s názvom Deti prázdnoty. „Deti prázdnoty, to sme my. Deti rodičov, ktorí vyrástli na kolektívnych ideológiách. Na ľavici to bol marxizmus, viera v pokrok. Ich zápas bol zápasom o emancipáciu od týchto dogiem, o to, ako myslieť sami za seba, zápas o svoju individualitu. Odpojenie od vlastných idolov, to bolo veľké dobrodružstvo generácie našich rodičov. To zrodilo rok 68, ale aj dekonštrukciu ideológií. My sme zdedili toto prázdno, túto absenciu ideológií, kolektívnych štruktúr. Preto náš generačný pohľad umožňuje pochopiť časť súčasnej politickej krízy. Ja sám som prechádzal vývojom. Veril som, že individuálne slobody sú horizontom slobodnej spoločnosti. Narodil som sa na tej dobrej strane spoločenskej bariéry, takže aby som mohol pozhadzovať predstavy, ktorými som si bol istý, musel som najprv opustiť svoju vlastnú situáciu.“ Kniha sa odvíja od stretnutia so starým pánom z Lotrinska, hutníkom na dôchodku, ktorý mu rozpráva o svojich deťoch: „Mal som odbory, mal som stranu. Oni nemajú nič a volia Le Penovú.“ Raphaël Glucksmann nevedel, čo odpovedať, nemal na to slová. „Ale on sa ma pýtal ďalej. Voči Le Penovej víťaznému pochodu máme sklon len zatínať päsť bez skutočných argumentov. ,My sme mali stranu a odbory,‘ opakoval starý pán. Vo svojom spoločenskom živote nebol ani na chvíľku osamotený. Jeho deti sú možno bohatšie ako on, ale sú úplne samy. Tu sa dotýkame srdca krízy západných demokracií. Mimo všetkých ekonomických príčin je rozpad mentálnych štruktúr, entít spájajúcich štát s občanmi. Všetko, čo sa zapisuje do jednotlivca v kolektívnom rámci, ponúka živnú pôdu krajnej pravici. Toto prázdno vytvorilo osamelú a úzkostnú spoločnosť, ktorá umožňuje príchod charizmatického bossa alebo tyrana. Izolovaní jednotlivci sú vždy náchylnejší k fascinácii šéfom, ktorý vás zbaví slobody. To je dôvod, prečo liberalizmus nie je bariérou proti fašizmu. A prečo sa nacionálno-populistická vlna, ktorá sa chystá zmietnuť Európu, vymyká rámcom všetkého, čo sme navyknutí čítať.“