(Slovensky)

    je rakúska jazykovedkyňa. Narodila sa v Londýne, do školy chodila v Belehrade – dieťa diplomata. Vyštudovala vo Viedni a väčšiu časť svojej vedeckej kariéry strávila v Británii. Dnes je emeritnou profesorkou diskurzívnych štúdií a diskurzívnej analýzy na britskej Lancaster University, kde pôsobila vyše 15 rokov. Zároveň znovu prednáša zároveň aj na Viedenskej univerzite, kde žije. Jej oblasťou je najmä politická komunikácia, jazyk politiky, a tiež problémy diskriminácie prostredníctvom jazyka. Roku 1996 sa stala prvou ženou, ktorá získala najväčšie vedecké ocenenia v Rakúsku, cenu Ludwiga Wittgensteina. Roku 2018 vydala – spoločne s Ernestom Bergerom – knihu Deti návratu. Príbeh marginalizovanej mládežne, roku 2017 s Bernhardom Forchtnerom Príručku politického jazyka. Knihou, ktorú ju preslávila, je Politika strachu – O účinnosti pravicovopopulistických diskurzov, z roku 2015. „Naše výskumy to ukazujú: spôsob pravicovo-populistickej propagandy – výber tém, vyjadrenia – v konečnom dôsledku sťahujú médiá a všetky ostatné strany k sebe. Nielen v tom zmysle, že kričia, ale aj jednoducho permanentným opakovaním, permanentnou škandalizáciou, permanentným prokovaním,“ vysvetľovala publiku na minuloročnom festivale Vienna Humanities. „Všetci na to musia reagovať, každý na to musí niečo povedať, požadujeme, aby sa autori výrokov ospravedlnili, potom žiadne ospravedlnenie nepríde, potom príde kampaň – autor výrokov vystupuje ako obeť. Je to vzorec, ktorý neustále beží, a všetci sú v pasci tejto dynamiky. Nazvala som to vo vo svojej knihe pravicovopopulistické perpetuum mobile, ktoré sa bez prestania točí. Existuje možnosť, ako ho zastaviť – buď, nepridať sa, jednoducho nechať ho bežať naprázdno. Nemusíme vždy niečo povedať, nemusíme všetko oznamovať na titulnej strane, netreba ku každému výroku hneď dávať stanovisko. Môžeme skôr prísť s vlastnými témami, a tie sa snažiť dobre komunikovať, dobre predať. A okrem toho, môžeme aj komentovať, čiže takpovediac neopätovať ten rev, nie revať spolu s nimi, ale vzťahovať sa k nemu z istej vzdialenosti. Povedať, ja do toho s vami nejdem, to, čo neustále hovoríte, to už poznám a tomu rozumiem, a teraz prejdime k obsahu. Ale potom niekedy nastane bod – a v tom som sa v niektorých konfrontáciách sama ocitla – keď takíto politici alebo političky povedia, dobre, máte pravdu, ale mne je to aj tak jedno. Človek je v situácii, keď si uvedomí, že áno, jeho argumenty boli pochopené, ale to je – jedno. Čo to znamená? Znamená to, že je odmietnutý samotný rozhovor. Niekto si skonštruoval paralelný svet, s vlastnými pravdami, vlastnými obrazmi, a už vôbec nemá záujem ho konfrontovať s niečím iným, nestojí o kompromis, o rokovanie, o presviedčanie. Je to iný, paralelný svet, a ten svet chce teraz dostať moc.“
    Foto: Archív Ruth Wodak