Volodymyr Yermolenko
    (Slovensky)

    je ukrajinský filozof a spisovateľ, jeden z najznámejších ukrajiných intelektuálov. Okrem iného študoval aj na L’École des hautes études en sciences sociales v Paríži, žije na kyjivskom predmestí Brovary. Šéfredaktor portálu UkraineWorld.org, ktorý sprostredkováva spravodajstvo z Ukrajiny anglojazyčnému publiku a okrem iného aj editor zborníku Ukraine in Histories and Stories. “Ľudia na otázku, aké hodnoty si najviac cenia, takmer vždy uvádzajú slobodu. Nikdy nie náboženstvo, bezpečnosť či tradície. Vždy slobodu. Slobodu svojej krajiny a aj individuálnu slobodu. Toto presvedčenie má historické korene už v časoch, keď Ukrajinci ešte nemali vlastný štát. Keď v 19. storočí cestovatelia z Francúzska alebo Nemecka prichádzali na Ukrajinu a porovnávali miestnych Rusov a Poliakov, popisovali tieto rozdiely takto: Poliaci sú aristokrati, Rusi sú despotickí monarchisti a Ukrajinci sú demokrati. Alebo si vezmete nevoľníctvo, ktoré bolo v ruskom impériu zrušené až roku 1861. Veľa ukrajinských roľníkov sa už predtým tešilo rôznym slobodám, pretože to boli potomkovia kozákov. Záporožskí kozáci v novoveku vytvorili prvý základ ukrajinského politického národa, ktorý bol na konci 18 storočia zničený Katarínou Veľkou, ale slobodný duch kozáctva pretrval. Na Ukrajine sú dodnes dediny založené a pomenované ako slobodné kozácke osady, v literatúre máme mnoho postáv ‘slobodných roľníkov,’, ktorí nie sú nevoľníkmi a žijú v kozáckych osadách. Z tejto perspektívy tiež môžeme interpretovať hladomor umelo vyvolaný za stalinizmu ako pokus anihilovať slobodných ukrajinských roľníkov a ich nezávislé hospodárstvo. Stalin chcel všetkých nahnať do družstiev, pretože chápal, že majú až príliš slobodného ducha. Preto je tiež ukrajinská politika organizovaná zdola nahor. Nie naopak, ako je to v Rusku. Naša politika je založená na myšlienke slobodných jednotlivcov tvoriacich slobodné komunity. Myšlienka štátu budovaného zdola bola veľmi rozšírená medzi našimi filozofmi 19. storočia, ale prejavuje sa aj v nedávnej reforme samosprávy. Od roku 2014 sa Ukrajina postuplne decentralizuje, mestá a obce dostávajú viac právomocí. Zaujímavo to rezonuje aj počas vojny: obranu často organizovali starostovia alebo lokálne jednotky Teritoriálnej obrany. Hlavným problémom je, že Rusko ako politická entita nemá žiadnu svoju životaschopnú alternatívnu koncepciu, ktorá by neohrozovala Ukrajinu. Skúsme si to predstaviť: Rusko akceptuje, že Ukrajina, Gruzínsko, Moldavsko sú nezávislé a rovnocenné krajiny. Prestane sa správať ako kontinentálne impérium a uzná suverenitu všetkých ďalších teritórií, ktoré v minulosti dobylo, napríklad Čečenska, Burjatska, Tatarstanu. Rusko sa tým pádem scvrkne na etnicky ruské úuemia. Tie nie sú zase tak veľmi veľké, nie oveľa väčšie než územie Ukrajiny. Z Ruska sa stale stredne veľká európska krajina a Rusi si prežijú to, čo Rakúšania po rozpade Habsburskej ríše. Sú toho Rusi schopní? Dokázali by na to ruskí liberáli pristúpiť? Obávam sa, že nie. Ruskí totalitári dnes hovoria, že Ukrajina je zlou verziou Ruska, ruskí liberáli hovoria, že Ukrajina je dobrou verziou Ruska. Ale Ukrajina nechce byť žiadnou verziou Ruska. Problém je, že v Rusku bola zničená spojitosť medzi zločinom a trestom. Všetci poznáme ten Dostojevského román. Rusko svoje zločiny nikdy neľutovalo, nikdy neprebehlo žiadne pokánie. Západ uznal zločiny svojho kolonializmu, Spojené štáty reflektovali vojny vo Vietname a aj v Iraku, ospravedlnili sa za zločiny páchané na civilnom obyvateľstve. V Rusku sa nikdy nič také nestalo. V postsovietskej ére, napríklad, nikdy neprebehla kritická reflexia vojny v Afganistane. To sa netýka iba Ruska, aj na Ukrajine stále máme pamätníky afgánskej vojny. Neprišlo žiadne pokánie. Nikto nerieši, že to bola imeperialistická vojna, ktorá sa nedá ničím ospravedlniť. Spomína sa len na našich chudákov chlapcov, ktorí sa vrátili bez nôh a rúk a spievali smutné pesničky o svojom utrpení. To isté sa týka okupácie Československa roku 1968. Dnes me navyše svedkami comebacku Stalinovho kultu a jeho verzie ZSSR. Prečo? Pretože Stalinove zločiny nikdy neboli úplne odsúdené. Aj vo svete stále existuje akási hierarchia zla: najväčšie zlo bol Hitler, Stalin menšie. Ale to nie je pravda, podstata oboch bola rovnako príšerná. Svet si musí uvedomiť, že Stalin bol rovnaké zlo ako Hitler. Nacizmus bol úplne zavrhnutý, ale Stalin nikdy. Preto sa v rusku objavil slogan: ‘Môžeme to zopakovať.’ A Rusi dnes tie zločiny naozaj opakujú. Čo sa medzitým stalo v deväťdesiatyh rokoch v Poľsku, Česku a Maďarsku? Rýchlo tam prišiel západný kapitál a ekonomická integrácia dala základ neskoršiemu politickému začleneniu do európskej komunity. Na Ukrajine a v Rusku bola prítomnosť zahraničného kapitálu veľmi slabá. Prebehla privatizácia kontrolovaná niekdajšou komunistickou stranou a novými kriminálnymi štruktúrami a vznikla oligarchická ekonomika. Ruský vplyv na Ukrajine dlho nenarážal na žiadne prekážky, Rusko kontrolovalo ukrajinskú ekonomiku a informačný priestor. V našich televíziách bežali ruské ideologické filmy a dokumenty prezentujúce ruskú verziu histórie, televízne programy viedli poprední ruskí novinári. Ukrajinská spoločnosť sa tomuto kultúrneho neoimperializmu postupne začala brániť a výsledkom bolo to, čo Rusko označuje za farebnú revolúciu podporovanú Západom. Východné partnerstvo prišlo až potom, bola to neskorá reakcia na vývoj na Ukrajine. Vzniklo až tri roky po Oranžovej revolúcii a neponúkalo žiadnu perspektívu členstva v Európskej únii. Rusko vtedy dlhé roky malo šancu upevniť svoju prítomnosť na Ukrajine, v Bielorusku alebo na Kaukaze. Západ mu dal zelenú, aby si robilo, co chce. Lenže Rusi su hlúpi. Správali sa agresívne, dosadili si Janukovyča a dokázali si znepriateliť aj tých, ktorí podporovali dobré vzťahy s Ruskom.