Sławomir Sierakowski

    je poľský sociológ, zakladateľ a líder zoskupenia poľských ľavicových intelektuálov, umelcov a aktivistov Krytyka Polityczna, ktoré funguje zároveň ako vydavateľstvo, online platforma komentárov esejí a sieť diskusných kaviarní a pôsobí aj na Ukrajine a v Nemecku. Okrem toho je riaditeľom varšavského Inštitútu pre pokročilé štúdiá. Žije vo Varšave. Absolvoval množstvo štipendijných pobytov v Európe
 a Spojených štátoch, okrem iných na Princetonskej univerzite, na Yale, na Harvarde. Je autorom esejí o poľskej a európskej politike a kultúre, niektoré z nich boli preložené do viacerých jazykov. Niektoré mediá ho uvádzajú ako jedného z najvplyvnejších súčasných Poliakov. Okrem poľských novín pravidelne prispieva do The Guardianu a The New York Times. “V krajinách so slabou alebo dávno prerušenou tradíciou politického liberalizmu sa budovanie demokracie obvykle končí výbuchom nacionalizmu. Keď po ľavici nastúpi pravica, nevyvolá to také zemetrasenie ako keď otvorenú spoločnosť nahradí zatvorená, pretože antiliberáli sa obyčajne snažia udržať pri moci a zmeniť demokratické machanizmy takým spôsobom, aby liberálov ešte dlho nemuseli pripustiť k vláde. Toto sa podarilo Orbánovi a o to isté sa teraz pokúša Kaczyński. A ak po Tuskovi mohol prísť Kaczyński, a rozpútať takúto bleskovú vojnu, rovnako dobre sa to môže stať aj v každej inej krajine nášho regiónu. A nie je vôbec vylúčené, že aj Kaczyński prejde podobnou evolúciou ako Orbán, ktorý v osemdesiatom deviatom začal svoju kariéru slávnym prejavom ‘Rusi preč!’ a nedávno kládol vence na hroboch sovietskych katov z Budapešti z roku 1956.
    Štáty Strednej a Východnej Európy sú príliš rôznorodé na to, aby vytvorili jednotný blok, a Poľsko tu nikdy nehralo úlohu regionálneho vodcu. Hralo však opačnú úlohu: blokovalo ruský vplyv v regióne tým, že má množstvo obyvateľov a veľké hospodárstvo (pre Nemecko je napríklad väčším hospodárskym partnerom ako Rusko) a súčasne najväčšie percento stúpencov Európy v spoločnosti (štatistiky málokedy klesajú pod 70 percent). To je však možné len v spojenectve so Západom. A toto spojenectvo sa rozpadne, ak v našej časti Európy miesto postkomunizmu zavládne antiliberalizmus. Ak sa Únia rozhodne spraviť ďalší krok smerom k integrácii, Poľsko sa ocitne mimo a rovnako ako celý región sa môže rozpadnúť hospodársky i politicky. Dokáže tomu Únia zabrániť alebo dovolí, aby sa Európa znovu rozdelila a spustí za nami oponu? Únia teraz testuje poľskú vládu a poľská vláda testuje Úniu.”