V druhom paneli vystúpili Claus Offe, Marcia Pally, Zygmunt Bauman, Martin C. Putna, László F. Földényi a Ivajlo Dičev. Moderoval Martin Milan Šimečka.

Martin Milan Šimečka hľadal odpoveď na otázku, či sa éra klasickej politiky chýli ku koncu a ako môžu občania ostať slobodní.

Nemecký sociológ profesor Claus Offe na úvod predstavil neutešený zoznam príčin, pre ktoré by sme sa mali obávať o stav demokracie v postkomunistických krajinách: politické strany sú viac polarizované než vo Východnej Európe a vládnuce strany nevnímajú opozičné strany ako svojich oponentov, ale ako nepriateľov. Z politického diskurzu sa vytráca rozdiel medzi pravicou a ľavicou; ústavné funkcie sú oslabené a voličské preferencie sú nestále. Šíri sa politická korupcia, ktorá sa často škandalizuje; do politiky sa dostalo množstvo ľudí, ktorí v predchádzajúcom režime spolupracovali so štátnou bezpečnosťou; šíri sa klientelizmus a nedostatok transparentnosti. No nielen v Strednej Európe, ale na celom svete schopnosť štátu dosiahnuť výsledky kolabuje – štát často nezvláda ani odvoz odpadkov, o víťazných vojnách či reforme zdravotníctva ani nehovoriac. Napriek týmto slabostiam je demokracia dobrá vec, a plní tri hlavné funkcie: 1) demokracia je schopná zmeniť životné podmienky ľudí – ak to štát nedokáže, zlyhal vo svojom demokratickom poslaní; 2) demokracia garantuje právny štát – štát, ktorý nedokáže zabezpečiť dodržiavanie zákonnosti nie je demokratický; 3) demokracia vytvára alternatívne riešenia pre rozvoj spoločnosti – ak sa alternatívy redukujú na 1, demokracia sa redukuje na nulu. Dve veci môžu pomôcť oživiť demokraciu a schopnosť štátov reformovať sa: silnejšia rozhodovacia funkcia v demokracii (mohli by sme to nazvať aj prepieraním preferencií) a dôraz na udržateľnosť namiesto ďalšieho sebaničenia (ktorého príkladom je napríklad naša posadnutosť cestovaním). Musíme skorigovať svoju predstavu o pokroku, pretože, ako povedal nemecký komik Karl Valentin, budúcnosť už nie je to, čo bola.

Ivajlo Dičev, kultúrny antropológ z Bulharska, pokračoval v neutešenom hodnotení stavu sveta a poukázal na tri nové úkazy. Prvý je čoraz menšia ochota zdieľať a byť solidárny, čo možno vyplýva z toho, že „inakosť“ vnímame ako obzvlášť odlišnú. V dôsledku toho sa spoločnosť atomizuje a rozpadáva na jednotlivcov a kolektívny osud sa stráca. Druhým úkazom je utópia kapitalizmu bez treníc, predpokladajúca, že riešenia sú na dosah ruky, resp. kliknutia myšou. Táto možnosť je však otvorená len pre mládež, črtá sa generačná priepasť a v politike ostávajú len tí starí. Tretí úkaz je bezprostrednosť, okamžitosť nových médií. Tá podkopáva úlohu inteligencie ako nositeľa kultúry a vedie k delegitimizácii úlohy politiky. Stranícke aparáty sú zbytočné, pretože na obyvateľov možno vyvíjať priamy vplyv cez televíziu alebo internet. Je možné, že zábavná kultúra nahrádza ostatné rituály, ktoré predtým ľuďom dávali možnosť stotožnenia a že dnes je pre ľudí zdrojom identifikácie televízia. Politický horizont sa skracuje, ľudia uvažujú v rámci volebných období, všetko sa urýchľuje a zmeny naberajú obrovskú rýchlosť. Budeme sa musieť naučiť s týmito rýchlymi zmenami vyrovnávať.

Americká kulturologička Marcia Pally nesúhlasí s tézou, že sa blíži koniec politiky, iba ak klasickej politiky. Nemali by sme vychádzať z toho, že existuje súzvuk medzi mocou a politikou, ako tomu bolo počas boomu v Európe v povojnovom období, keď bolo treba všetko znovu vybudovať bez konkurencie tretieho sveta – to však bola anomália. Situácia sa teraz zmenila a k moci sa opäť dostali tí, čo ovládajú zdroje. Neznamená to, že moc sa presunula z politiky do ekonomiky – s výnimkou tohto obdobia, ktoré bolo anomáliou to nikdy na svete nebolo inak. Rovnováha sa teraz narušila a ľudia pod tlakom nedokážu analyzovať a syntetizovať informácie, prepadajú panike, hľadajú zjednodušené vysvetlenia, a identifikovateľné a poraziteľné príčiny a reakcie na ne. Nastal tragický úbytok kritického myslenia, a ten vedie k dvom druhom „útekov“. Prvý je útek do budúcnosti (t.j., vina za všetko sa kladie na technológiu alebo globalizáciu ekonomiky) a druhý je útek do minulosti (t.j. návrat k fundamentalizmu, čoho dobrým príkladom je vzostup hnutia Tea Party v USA). Máme odvekú tendenciu nahovárať si, že žijeme v jedinečných časoch, je však naivné nazdávať sa, že politika je skorumpovanejšia než kedysi. Nie je to produktívny spôsob uvažovania o našom súčasnom živote; produktívne nie je ani obviňovať zo všetkého médiá. Demagógia je druhou stranou mince demokracie, odpoveďou však nemôže byť menší prístup k informáciám, menej vedomostí. Demokracia je mechanizmus, ktorý – ak funguje – umožňuje prijať viac zákonov, ktoré vyhovujú väčšiemu množstvu ľudí. Nie je však zárukou rovnosti.

Českému literárnemu vedcovi Martin C. Putna nerobí natoľko starosti súmrak politiky ako súmrak vizionárov v politike. Ide o tri druhy vízií: ako prvá skončila Havlova vízia nepolitickej politiky, Václav Havel má dnes vo svojej vlasti nulovú autoritu. Skončila sa aj vízia Európskej Únie – étos EÚ zomrel a ostala len technokracia. A naposledy sme zažili koniec Obamovej vízie Yes We Can. Všetky tieto vízie narazili na technokratickú realitu. Vízie strácajú podporu obyčajných ľudí a populizmy sú na vzostupe. Ďalší problém je obrovské množstvo publikácií (na univerzitách vládne tlak publish or perish) – nie je možné prečítať množstvá kníh, ktoré vychádzajú, snáď s výnimkou Zygmunta Baumana, predstaviteľa poslednej generácie kritikov, ktorí nestratili autoritu. Ale inak kvantita zničila kvalitu. Pokiaľ ide o budúcnost, Martin C. Putna má dve nádeje. Jedna je vnútrosvetská: prežije paralelná polita, knižky ľudí, ktorí sa pamätajú, čo Európa bola a čo znamenajú nápisy na sochách na Karlovom moste. Druhá je zásvetná alebo eschatologická – nie je to politické stanovisko, ale čisto osobné, nádej, že existuje nejaký absolútny súd.

Maďarský estetik a esejista László F. Földényi vykreslil ešte pochmúrnejší obraz súčasného stavu, keď liberálna inteligencia na vzostup populizmu reaguje so šokujúcou pastivitou. V celej Európe získavajú na sile antisemitské strany a ekonomické problémy prispeli k posilneniu nacionalizmu. My liberálni intelektuáli sme za to tiež zodpovední, pretože sme dopustili, aby sa liberalizmus konca 20. storočia zmenil na neoliberalizmus, čo viedlo k deregulácii finančných pravidiel. Dávne pojmy ako solidarita, dôvera a spravodlivosť nahradila nedôvera a zisk. V dôsledku rastúcej demoralizácie a čoraz cynickejších postojov mladých ľudí na jednej strane a pasivity liberálov na druhej sa konzum stal jednou z hlavných ideológií posledného desaťročia – zarábať a zbohatnúť sa pokladá za jeden z hlavných životných cieľov. Dôveru nahradila viera. Nie je dobré veriť v inštitúcie, ktoré nereagujú na naše žiadosti, miesto takejto viery je potrebná dôvera. Čosi ako náboženský zápal, umocnený médiami, bráni ľuďom zbaviť sa politikov, ktorí klamú. Čo sa týka Maďarska, mám dobrý dôvod obávať sa prízrakov, ktoré sa v posledných dvoch rokoch zmocnili mojej vlasti. Nevidím žiadnu nádej pre Maďarsko: máme takmer dvestoročnú tradíciu autoritárstva – nepáči nám to, ale akosi sme sa s tým uspokojili. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bola Európa plná veľkých narácií, poväčšine namierených proti niečomu – proti systému, proti totalite. Teraz všetko musí slúžiť ekonomike, ľudia však majú veľkú potrebu narácií. Ľavica stratila víziu budúcnosti, jazyk sociálnej demokracia prestal byť atraktívny a krajná pravica ako jediná ponúka silnú naráciu.

Profesor Zygmunt Bauman pokračoval v pesimistickom tóne a spomenul ďalšiu vec, ktorá sa v poslednom čase stráca, a to vädnutie a umieranie dôvery. Sociálni lekárnici, t.j. politici a komentátori, sa zhodujú v tom, že dôvera je prísada, ktorá chýba pri liečbe politických ochorení súčasného sveta. Dôvera je živelná, prirodzená reakcia na spoľahlivosť a schopnosť plniť sľuby. Tieto normy však v súčasnej politike zlyhávajú, čo nemusí byť vždy vina politikov, ale skôr odraz stavu politiky, ktorá nereaguje len na voličov, ale aj na sily mimo politiky, ako napríklad trh. Správanie politických síl v budúcnosti už nemožno predpovedať, pretože už nesúvisí s politickými stranami, ale s jednotlivými politikmi. Pokiaľ politika neprichytia pri tom ako kradne peniaze alebo podvádza manželku, nikto mu nemá za zlé, ak sa nedrží svojich politických vyhlásení. Politici v poslednom čase hovoria rečou televíznych titulkov. Obamov slogan Yes We Can bol veľmi pekný a povzbudzujúci, ale nemal zvlášť veľkú výpovednú hodnotu. Ďalší príklad je slogan Dôverujte mi, vďaka ktorému Tony Blair zožal volebné víťazstvo roku 1997. Politická vôľa sa sústreďuje viac na osobný šarm a čaro než na politický program. Politika dnes pripomína reality šou ako Big Brother, odkiaľ obecenstvo vyhodí účastníkov, ktorí nie sú dosť zábavní. Ďalšou črtou súčasnej politiky je, že sa rozmohli klamstvá. Politici sa schovávajú za odborníkov, ale dnes možno nájsť odborníkov na všetky príležitosti, ktorí čokoľvek potvrdia či poprú. Politici, ktorí neklamú sú dnes rovnako nepredstaviteľní ako cirkus bez klaunov a v našej spoločnosti sa rozmáha newspeak. Znakom demokracie je, že je vo svojej podstate kritická voči svojmu vlastnému demokratickému stavu. Je možné, že dnes prežívame hlbšiu krízu než tie minulé: demokracia prestáva byť pre svet príťažlivá. Prilacno sme predávali sme demokraciu, pretože sme potláčali vlastný diskurz o hodnotách demokracie. Je načase, aby sme začali vážne rozmýšľať o novom, celoplanetárnom systéme inštitúcií, ktorý musí byť celkom nový, nesmie to byť len zväčšená verzia inštitúcií územne suverénnych štátov. Nedokážem predpovedať budúcnosť: plejáda najrozličnejších dramatických zvratov 20-ho storočia mala spoločné len jedno – všetky nastali nečakane. Sovietológia patrila k najlepšie financovaným odvetviam vedy, nešetrilo sa na platy odborníkov, vedecké konferencie atď. A napriek tomu sovietológovia do jedného zlyhali a nikto z nich nepredpovedal, že sa komunizmus proste zrúti. Ľudská budúcnosť je vo svojej podstate nepredvídateľná a som tomu rád.

Foto Peter Župník