Spisovatelia a spoločenskí vedci Európy a Ameriky sa už po štvrtýkrát stretli v Bratislave na Stredoeurópskom fóre 2012, ktoré spolu s Knižnicou Václava Havla a množstvom ďalších partnerov organizujov občianske združenie Projekt Fórum. Konferencia, otvorená pre verejnosť sa konala od 15. do 18. novembra v divadle Astorka / Korzo 90.

Stredoeurópske Fórum 2012 inšpirovalo motto Václava Havla “Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou”. Jednotlivé diskusné panely sa zaoberali práve týmito slovami: lžami v podobe skorumpovaných štruktúr, ktorými sú spoločnosti stredoeurópskych krajín prerastené; starými a novými podobami nenávisti, rasizmu, xenofóbie a kolektívnych egoizmov. Hľadali tiež odpovede na problém, ktorý na prvom ročníku Stredoeurópskeho fóra, roku 2009, nastolil práve Václav Havel: ľudia, ktorí posunuli Strednú Európu od diktatúry k demokracii, odovzdali demokraciu ekonomickým expertom. Nebol to fatálny omyl?

Medzi tridsiatimi diskutujúcimi bol aj český spisovateľ a programový riaditeľ Knihovny Václava Havla Jáchym Topol, Poliak Andrzej Stasiuk, ukrajinská spisovateľka Oksana Zabužko, Srb Vladimir Arsenjevič, česká autorka a prekladateľka Radka Denemarková, Slovinec Drago Jančar či György Konrád, jedna z najväčších postáv maďarskej literatúry vôbec. Konferencie sa ďalej zúčastnil  Adam Michnik, poľský disident, historik a zakladateľ a šéfredaktor najväčšieho nezávislého denníka v Strednej Európe, Miklós Haraszti, maďarský disident, novinár, do marca 2010 splnomocnenec OBSE pre slobodu médií, legenda modernej sociológie Zygmunt Bauman, disidentka a sociologička Jiřina Šiklová, ruská konceptuálna umelkyňa a jedna z odporkýň režimu na sklonku sovietskej éry Anna Jermolajeva, alebo český filozof a kognitívny vedec Ivan M. Havel.

Český literárny historik a riaditeľ Knihovny Václava Havla  nazval Stredoeurópske fórum “mladším bračekom” pražského Fóra 2000. Samotnú konferenciu doplnili výstavy, autorské čítania, predpremiéra maďarského filmu Je to iba vietor, ktorý získal hlavnú cenu tohtoročného Berlinale, premietanie dokumentárneho filmu Alison Klaymanovej Ai Wei Wei: Never Sorry, či koncert After Phurikane, a tiež podujatia iných občianskych iniciatív – 17. novembra večer sa v divadle Astorka/Korzo 90 konalo slávnostné odovzdávanie ceny Biela vrana.

OTVORENIE

Štvrtok, 15.11.2012

Účastníkov Stredoeurópskeho fóra privítala v divadle Astorka / Korzo ‘90 herečka Anna Šišková a konferenciu otvoril programový riaditeľ Knižnice Václava Havla Jáchym Topol citátom úvodu Daniely Kroupu z nedávno vydanej antológie Václava Havla Moc bezmocných a iné eseje: „Havlove eseje najviac oslovujú tých, ktorí chcú jednať.“  Pre Václava Havla bol charakteristický nadhľad, odstup a isté donkichotstvo, o čom svedčí aj nasledovný citát: „Stojí za to robiť veci, o ktorých je človek presvedčený, že sú správne, aj keď nie je jasné, že z toho niečo bude.“

 

I.PANEL – O LŽI

Štvrtok, 15.11.2012

Giacomo di Girolamo, Oksana Zabužko, Tomáš Němeček, Leonidas Donskis a Zygmunt Bauman diskutovali o tom, ako sa lož prejavuje v ich krajinách, aké sú jej mechanizmy a dôsledky pre demokraciu.

Moderátor, novinár a spisovateľ, Martin M. Šimečka poznamenal, že „po roku 1989 sme boli oslnení pravdou, dokonca sa zdalo, že lož sa stratila, ale teraz sa vrátila v plnej sile.“ Uviedol niekoľko čerstvých príkladov zo Slovenska (obvinenie, vznesené proti Zuzane Piussi či rozhodnutie súdu o tom, že Michal Kováč sa má ospravedlniť Ivanovi Lexovi) a pripomenul neslávne známy výrok bývalého maďarského premiéra Gyurcsánya z roku 2006: „’Posledný rok a pol až dva roky sme klamali‘.  Možno práve vtedy po prvý raz povedal pravdu, a za to, že povedal pravdu o vlastnej lži dostal padáka. Aj keď sa priznáte k lži, paradoxne na to doplatíte.”

Taliansky novinár Giacomo di Girolamo konštatoval, že kedysi existoval rozdiel medzi lžou a pravdou: „Kto hovoril pravdu bol vážený, kto klamal bol zatracovaný. Dnes klamstvo pomáha politikom získať lepšie postavenie.“ Všetky talianske vlády posledných rokov sa chvália tým, že zvíťazili nad mafiou, no nie je to pravda, Mafia len začala používať iné prostriedky: „Je teraz sivá a nenápadná. Sivá zóna sa zmenila. Nepoužíva už staré metódy ako výpalníctvo, únosy a drogy, a rodina prestala byť jej základnou organizačnou zložkou. Nová mafia je dravejšia a nebezpečnejšia a rozkladá politiku.“ V Taliansku sa diskutuje sa o novom návrhu antikorupčného zákona, ale politici majú strach a Giacomo di Girolamo sa obáva, že zákon bude značne oslabený. Súčasne je reč o novom zákone, ktorý nactiutŕhanie kvalifikoval ako trestný čin.  „Som novinár a píšem o faktoch. Fakty nie sú zločin. No môže sa stať, že ma zatvoria za nactiutŕhanie. Nevadí, aspoň schudnem.“ Bojovať proti lži na Sicílii je o to ťažšie, že neexistuje verejná mienka a že sicílsky dialekt nepozná slovo pravda. „No mňa nezaujíma, kedy sa národ unaví lžou, viem, že ja nikdy nebudem natoľko unavený, aby som prestal hľadať pravdu. Všetko, čo robím je pre moje osobné šťastie. Keď odhalím pravdu, som šťastný a toto šťastie je silnejšie než lož.“

„V dnešných časoch potrebujete intelektuálnu odvahu, ak chcete hovoriť o lži,“ vyhlásila ukrajinská spisovateľka Oksana Zabužko. Heslo Oranžovej revolúcie: „Nie manipuláciám, nie falzifikáciám, nie klamstvám!“, ktoré sa vykrikovalo na námestiach na hiphopovú melódiu a tri týždne zaznievalo po celej krajine, výstižne zhrnulo príčiny, ktoré vyhnali tisícky ľudí do ulíc. „Oranžová revolúcia bola morálne referendum, masové volanie po tom, aby v politike zavládla morálka. Nazdávali sme sa, že demokracia je liek proti lži, no táto viera sa ukázala byť naivná.“  Verili sme, že po Oranžovej revolúcii už nebude možné ignorovať verejnú mienku, namiesto toho sa však objavil nový typ politika v štýle Berlusconiho. „Nový postmoderný typ politika je predavač, ktorí podfukom získava hlasy voličov.“ Na Ukrajine je dnes podľa Oksany Zabužko politika v rukách dvoch súperiacich klanov oligarchov a je veľmi ťažké rozlíšiť pravdu a klamstvo. To, čo dnes vidíme na politickej scéne je neustále vytvárané simulakrum: falošná politika a falošné senzácie. Vynorili sa nové povolania, odborníci na vyrábanie lží a falošnej reality, v ktorú nikto skutočne neverí – ani politici, ani diváci-konzumenti. Ľudia však neprestávajú konzumovať a ďalej túto šou sledujú, čo pokladám za najzáhadnejší aspekt súčasnosti,“ povedala Oksana Zabužko. Silu klamstva však oslabuje to, že lži nič nové netvoria, len napodobňujú, chýba im tvorivý potenciál. Oksana Zabužko čerpá nádej z toho, že „hoci do šírenia lží sa investuje obrovské množstvo peňazí a energie, ľudia majú v sebe vnútorný barometer, ktorý vždy odhalí lož.“

Na príklade incidentu v pražskom metre, zachyteného bezpečnostnými kamerami český novinár Tomáš Němeček opísal „svoje najväčšie zlyhanie minulého roku“, keď bol jedným z mnohých, čo uverili verzii udalostí, podľa ktorej rómsky Rambo bezdôvodne napadol spolucestujúce v metre, no ako neskôr vysvitlo, z rozličných verzií záznamu vyplynul celkom opačný záver. „Nastalo tu absolútne nedorozumenie na oboch stranách a bolo takmer nemožné zistiť, či išlo o lož alebo zámernú manipuláciu.“  Hoci nie je vždy ľahké dozvedieť sa pravdu, Tomáš Němeček pripomenul, že „klamstvo je namáhavé, je jednoduchšie hovoriť pravdu“. Uviedol, že dve inštitúcie, ktoré sa v Čechách momentálne tešia najväčšej dôvere sú vojsko a verejnoprávny rozhlas a svoj príspevok uzatvoril citátom z Hercula Poirota: „Ak necháte ľudí dosť dlho rozprávať, nakoniec povedia pravdu.“

Litovský filozof a europoslanec Leonidas Donskis sa vrátil do roku 1989, keď mnohí ľudia vo Východnej Európe a bývalom Sovietskom zväze dúfali, že zvíťazí pravda. No „to, čo sa začalo ako dráma sa skončilo ako fraška. Každý má čo skrývať a klamstvo sa stalo stratégiou na prežitie pre politikov, ktorí pochopili, že musia prepísať svoj životopis“. Na rozdiel od Českej republiky, kde sa Václav Havel stal prezidentom, bývalých disidentov na Litve nepripustili k skutočnej politike, no napriek tomu ľudia ako Viktoras Petkus, obyčajný človek, ktorý strávil dvadsať rokov v sovietskych lágroch, sú dôkazom toho, že je ťažké zlomiť chrbtovú kosť slušným ľuďom. „Lož sa stala súčasťou politickej zábavy a niektorí politici sa zmenili na šašov, zabávačov. Máme teraz politiku zábavy a zábavnú politiku. Je to všetko hra. A hoci lož bola vždy súčasťou politiky (počínajúc antickým Gréckom), rozdiel je v tom, že v minulosti ľudia mali tajomstvá.“ Leonidas Donskis označil lož za infantilný stav: „Rozšírilo sa presvedčenie, že ľudia nie sú schopní pravdy.“ Rozdiel medzi pravdou a lžou spočíva v tom, že „pravda neexistuje v izolácii, zatiaľ čo lož izoluje. Žiť v klame je ťažké a izolujúce. Lož je nebezpečná vec, pretože upiera ľuďom právo ovplyvňovať vlastný život. No ako dlho sa dá popierať realita?“ Demokracia je jediný politický systém, „ktorý si priznáva vlastnú nedokonalosť. Najväčším nebezpečenstvom pre demokraciu dnes nie je tyrania, ale skresľovanie, falzifikácia demokracie zvnútra.“

Britsko-poľský sociológ Zygmunt Bauman pripomenul, že ľudia kedysi verili, že poctivosť sa opláca, že zákazníci ocenia poctivého obchodníka a zas u neho budú nakupovať. Symbolom tohto spôsobu myslenia je radnica v anglickom Leedse z konca 19., kde vlys s nápisom v angličtine a latinčine hlása okrem iného: S POCTIVOSŤOU ĎALEJ ZÁJDEŠ. Morálka a rozum kedysi mierili jedným smerom, no teraz smerujú každá inam. „Hovorí sa, že lož má krátke nohy, no krátke nohy časom prestali byť nevýhodou. Naša schopnosť odolávať lži sa značne oslabila, odkedy morálka stratila svojho najmocnejšieho spojenca – racionalitu, čo malo tri vážne dôsledky: „1) Pravdomluvnosť sa teraz považuje za známku naivity, vychádzame z toho, že inteligentný človek nemôže hovoriť pravdu. 2) Pociťujeme únavu z boja proti lži, zmocňuje sa nás beznádej a najradšej by sme to vzdali. 3) Zvykli sme si, že je treba klamať, že lož je bežná a neporaziteľná. Lož sa stala pravidlom, pravda výnimkou.“ Dnes pokladáme za samozrejmé, že vlády nemôžu splniť volebné sľuby. Hoci je dačo pravdy na slávnom citáte – „optimista tvrdí, že žijeme v najlepšom možnom svete a pesimista sa obáva, že optimista má pravdu“ – napriek tomu, že štatistiky dokazujú, že ľudia ako Václav Havel sú v menšine, je Zygmunt Bauman presvedčený, že sa nesmieme vzdať nádeje. Ako povedal Martin Luther: „Ich kann nicht anders“, čím ukázal, že boj za pravdu je neodlučnou súčasťou ľudstva. „Hoci veríte, že lož je neporaziteľná, v žiadnom prípade to nie je argument, že sa netreba pokúšať ju poraziť.“

 

II. PANEL – O NENÁVISTI

Piatok, 16.11.2012

Holandský novinár Chris Keulemans otvoril diskusiu o nenávisti pripomienkou, že sa zhodou okolností koná práve v Medzinárodný deň znášanlivosti, no súčasne aj v čase, keď sa rozmáha lož a nenávisť, o čom svedčí aj demonštrácia na podporu Zuzany Piussi, ktorá dnes prebehla v Bratislave či demonštrácie proti úsporným opatreniam v Grécku a Španielsku. Vyzval panelistov Andrzeja Stasiuka, Vladimira Arsenijevića a Jensa-Martina Eriksena, aby uviedli príklady nenávisti zo svojej vlasti a zamysleli sa nad všeobecnejšími otázkami súvisiacimi s nenávisťou a neznášanlivosťou.

Jediné, čo mali varšavské demonštrácie a protidemonštrácie 11. novembra, v Deň poľskej nezávislosti, spoločné bola nenávisť, povedal poľský spisovateľa Andrzej Stasiuk. Nazdáva sa, že nenávisť je prítomná v každej spoločnosti a v každom človeku, ba je možné, že ľudia nenávisť potrebujú na to, aby si definovali vlastnú identitu a našli si svoje miesto vo svete. „Strach, láska a nenávisť sú základné veci, súčasť ľudskej osobnosti. V minulosti sa nenávisť vybíjala vojnami. Hovorí sa, že teraz žijeme v úžasnom svete, Európa je hrdá na to, že sme sa tak dlho vyhli vojne. Ale kam sa tie pocity podeli? Zatiaľ nevieme, čo si s nimi počať.“  Podľa Andrzeja Stasiuka ľudia v tejto časti Európy poznajú násilie a nenávisť možno dokonca lepšie ako obyvatelia Balkánu: „Minulosť nikam neodišla a keď uvažujem o Poľsku, zakaždým sa ocitnem naspäť v tom našom rusko-poľsko-nemecko-židovskom pekle, či skôr v poľsko-poľskom pekle.“ Počas nedávnej náštevy v Číne Andrzeja Stasiuka prekvapilo, že hoci to zjavne nie je demokracia, je to spoločnosť, ktorá je veľmi dynamická a ľudia sa zdajú byť šťastní. Táto skúsenosť ho viedla k provokatívnym otázkam: „Čo ak demokracia je len akýsi fetiš? Možno to znie strašne, ale čo ak demokracia nie je riešenie? Číňanov nezaujíma naša demokracia, zaujíma ich naša technológia. Možno sa Západ zmôže na to, aby vytvoril dáky nový systém, ktorý zapôsobí aj na Číňanov?“

Srbskému spisovateľovi Vladimirovi Arsenijevićovi padlo zaťažko vybrať jednu z  z množstva ukážok nenávisti a agresívnej neznášanlivosti: „Každá spoločnosť je plná nenávisti, ide len o to, nakoľko je táto nenávisť pod kontrolou. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa nenávisť na Balkáne prejavila výbuchom etnických vojen, no v poslednom desaťročí prestala byť etnická a je zameraná predovšetkým proti homosexuálom.“ Účastníkov nedávneho Dúhového Pride v Belehrade konfrontovali tisícky agresívnych protivníkov. Zaujímavé je, že sa to najvýraznejšie prejavuje u mladých ľudí. „Šokovalo ma, že mladí ľudia [počas debaty na strednej škole] povedali, že nenávisť je potrebná, pretože bez nenávisti by neexistovala ani láska.“ Balkán sa stal synonymom nenávisti, no etnická nenávisť sa v skutočnosti objavila až v 20. storočí. „Na Balkáne je ťažké nakresliť deliacie čiary – najväčšie problémy spôsobuje samotná štruktúra spoločnosti, podobná leopardej koži,“ pretože ľudia z rozličných etnických skupín sa navzájom dobre poznajú, no napriek tomu sa nenávidia. „Je to nenávisť drobných rozdielov. Vyplýva z toho, že sami seba spoznávame v tom druhom.“  Množstvo ľudí, sklamaných z demokracie si nemožno vysvetliť len existenciou krajnej pravice, nazdáva sa Vladimir Arsenijević. „Ľudia sa nevedia vymaniť z vlastného etnického systému, čoho príkladom je Bosna: majú možnosť hlasovať len za svoju etnickú stranu, čím demokracia posilňuje etnickú identitu. Demokracia sa nám pred očami prekrúca a mení na čosi neopísateľné.“

Donedávna bola najotrasnejším škandinávskym príkladom nenávisti a diskusie kríza okolo karikatúr proroka Muhammada v Dánsku, no od minulého roku ju  vystriedala masakra v Osle, v dôsledku ktorá vyvolala diskusiu o tom, či Anders Behring Breivik bol šialený a o jeho motivácii. „Dnes musíme hovoriť o tomto kresťanskom teroristovi, ktorý zavraždil vyše 70 mladých ľudí,“ nástojil dánsky spisovateľ Jens-Martin Eriksen, „hoci sa našli aj takí, čo chceli bagatelizovať význam jeho politickej motivácie a tvrdili, že nie je šialený. No on nie je šialenec, motivovali ho kresťansko-fašistické idey“.  Tieto myšlienky vychádzajú z protiosvieteneckej ideológie a takzvaná Rada strážcov, ktorá by podľa Breivika mala vládnuť, je kresťanskou verziou iránskej Rady strážcov. „Keď sa kultúra stáva ideológiou, vzniká kulturalizmus. Niektoré kultúrne doktríny sa budú musieť zmeniť, aby zodpovedali ľudským právam, nazdáva sa Jens-Martin Eriksen, pretože v tejto súvislosti je koreňom všetkého zla to, že v spoločnostiach, kde sú ľudia vzájomne tesne previazaní, sa od nich očakáva, že budú dodržiavať všetky prijaté kultúrne vzorce: „Kultúra nikdy nie je argument, argument sa z nej len robí.“ Uviedol Bosnu ako príklad krajiny, kde demokracia funguje čisto formálne, keďže tri politické strany sú rozdelené etnicky; podobný systém je aj v Malajsku. „Keď sa politika stane etnickou, z politiky sa vytratí politika, politika sa stáva zvrátenou.“

 

III. Panel – O HLÚPOSTI

Piatok, 16.11.2012

David Auerbach, Miklós Haraszti, Ivan M. Havel a Drago Jančar diskutovali množstve otázok súvisiacich s hlúposťou, od výhod a nevýhodou počítačov až po internetovú anonymitu a budúcnosť žurnalistiky.  Moderátor Thierry Chervel otvoril debatu otázkou, či dieťa, ktoré v Andersenovej  rozprávke zvolalo, že cisár je nahý, sa zachovalo hlúpo alebo hrdinsky a či to platí aj o protikomunistickom disente, napríklad o Václavovi Havlovi. Vyzval amerického softvérového technika a kritika Davida Auerbacha, aby na úvod prečítal citát z eseje Roberta Musila o hlúposti: „Každý, kto chce hovoriť o hlúposti či rozumne prispieť do diskusie o hlúposti, musí vychádzať z toho, že sám nie je hlúpy; súčasne musí dať najavo, že sa pokladá za inteligentného, hoci práve to sa obvykle pokladá za známku hlúposti! Ak sa zamyslíme nad otázkou, prečo dávať najavo vlastnú inteligenciu treba pokladať za prejav hlúposti, prvá odpoveď, ktorá prichádza na myseľ, je trochu ako zaprášený nábytok, zdedený po predkoch, pretože z nej vyplýva, že nepôsobiť príliš inteligentne je základom opatrnosti.“

„Môj brat mal zmysel pre absurditu a určite by ho potešilo, že panel o hlúposti je venovaný jemu,“  poznamenal vedec Ivan M. Havel. Pripomenul však, že Václav Havel celý život písal proti skrytej hlúposti, ktorá je jej najnebezpečnejším druhom. „Popri hlúposti a múdrosti je tu ešte tretia vlastnosť, tretí bod trojuholníka: vtipnosť alebo bláznovstvo.“ Maďarský novinár a vysokoľský profesor  Miklós Haraszti definoval komunizmus ako nútenú organizovanú hlúposť a vysvetlil, že protest proti komunistickej totalite sa musel začať ako boj proti sebacenzúre, čiže hlúposti v nás, až neskôr sa z neho mohol vyvinúť boj proti inštitucionalizovanej cenzúre. „Ak boj proti hlúposti nie je bojom so sebou samým, nemôže uspieť, pretože len zachováva organizovanú hlúposť.“ Spisovateľ Drago Jančar sa zamyslel nad spôsobom, akým internet ovplyvňuje ako píšeme a čítame. „Čím viac internet používam, tým viac som šokovaný svetom, v akom žijeme a tým, koľko nenávisti je vo vzduchu.“ Desí ho, že sme neustále konfrontovaní s neuveriteľným množstvom agresivity a hlúposti, čo napomáha aj anonymita, no hlúposť je súčasne pre mnohých znajvne fascinujúca téma, súdiac podľa množstva ľudí, ktorí si tento pojem dennodenne vyhľadávajú v googli.

Aj Roberta Musila hlúposť fascinovala, no v jeho ére bolo ľahšie ju ignorovať, upozornil David Auerbach. „Človek sa môže mýliť bez toho, aby bol hlúpy, ale môže byť hlúpy aj bez toho, aby sa mýlil,“ povedal a uviedol ďalší citát z Musila, tento raz o dvoch druhoch hlúposti: „Vyššia, honosnejšia forma hlúposti je často v prudkom rozpore s touto poctivou formou. Nejde pri nej ani natoľko o nedostatok inteligencie ako o zlyhanie inteligencie, pretože si nárokuje cudzie úspechy.“ Prvý druh hlúposti je podľa Davida Auerbacha charakteristický pre počítače, ten druhý pre ľudí, čo ich používajú. Pripomenul, že počítače uľahčujú komunikáciu a prinášajú viac informácií, dobrých i zlých. „Problémom modernity je ospravedlniteľná strata istoty v tom, čo sme pokladali za pravdivé. Jacob Burckhardt sa v 19. storočí nazdával, že vstupujeme do sveta obrovského zjednodušovania, čo dnes platí v ešte výraznejšej miere.“

„Ivan M. Havel pomenoval tri etapy hlúposti v moderných českých dejinách: prvá nastala v päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa mnohí ľudia upísali komunizmu; druhá bola v sedemdesiatych rokoch: „režim od nich nechcel vieru, chcel len predstieranie. Ľudia hovorili, čo sa chcelo počuť, čo im neublížilo. V súčasnosti prežívame tretiu etapu: krízu horizontu. Ľudia si zvykli nedívať sa príliš ďaleko do budúcnosti, myslieť len v horizonte 3-4 rokov. Myslia na okamžitý prospech a nie na to, čo s nami bude o 100 rokov.“

„Počítače nie sú hlúpe, hlúposť je ľudská vlastnosť“, vyhlásil Ivan M. Havel, ktorý sa považuje za chronického optimistu. „Za dvadsať – tridsať rokov sa s tým vyrovnáme, dnes sa už nikto nepozastavuje nad nevýhodami kníhtlače.“ Podľa Miklósa Harasztiho, Twitter umožňuje vyjadriť, proti čomu ste, ale nie za čo ste.  David Auerbach sa nazdáva, že úloha sociálnych médií v nedávnej vlne revolúcií sa príliš preceňuje: “Tieto revolúcie mali rovnaké príčiny ako všetky iné protestné hnutia, vďaka internetu sa však informácie o nich rýchlejšie dostali do zahraničia.” Na druhej strane Twitter a Facebook sa osvedčili po nedávnom uragáne Sandy ako prostriedok organizácie pomoci postihnutým, čo David Auerbach pokladá za ukážku veľmi konkrétneho pozitívneho účinku internetu.

Panelisti v ďalšej diskusii dumali nad tým, či by protikomunistický disent vyzeral inak, keby v tom čase bol existoval internet. V bývalej Juhoslávii panovala relatívne väčšia miera slobody, uvideol Drago Jančar. “Hranice boli otvorené a tlač bola slobodnejšia, ale politický systém nedozrel a ani internet by na tom nebol nič zmenil.”  Ďalej sa zaoberali otázkou anonymity internetu: „Anonymita mobilizuje hlúposť,“ vyhlásil Miklós Haraszti a najhorším prejavom hlúposti je keď si niekto pletie anonymitu internetu s anonymitou volieb: „Prinajmenšom polovica radosti z čítania dobre formulovanej tézy spočíva v tom, že vieme, kto je jej autorom.“ . Verí, že postupom času vznikne „elitný klub zodpovednej žurnalistiky“ aj v internete, rovnako ako v printových médiách. Bude však naďalej fungovať súčasne s „oceánom nekonečných hlúpostí“. Ivan M. Havel je tiež presvedčený, že skutočná diskusia je možná len tvárou v tvár a nie v anonymite, ktorú plodí internet. Na druhej strane David Auerbach, ktorý začínal ako anonymný bloger, predniesol kvalifikovanú obranu anonymity, argumentujúc aj tým, že „koniec koncov, aj autori Biblie boli anonymní“. Pokiaľ ide o internet, otázka nie je, či ľudí ohlupuje. Dôležité je, či z nás budú lepší ľudia.“ Drago Jančar  sa desí agresivity a hlúposti internetu a varuje proti tomu, aby sme preceňovali jeho význam. „Nie je to najväčší vynález v dejinách. Najväčší vynález je abeceda.“

 

IV. PANEL IV – O ZMENE

Sobota, 17.11.2012

Maďarská novinárka Esther Babarczy moderovala panel, v ktorom Zygmunt Bauman, Leonidas Donskis, Juraj Buzalka, Aitor Tinoco i Girona a Peter Pomerantsev diskutovali o príčinách vzniku a účinku protestného hnutia posledných dvoch rokoch, ako aj o vplyve technológie a ekonomiky na politiku.

Zygmunt Bauman sa na úvod vrátil k revolučným hnutiam svojej mladosti, keď sa ľudia rozchádzali v názoroch na to, čo treba robiť, necítili však najmenšiu potrebu diskutovať o tom, kto to urobí, pretože „sme dôverovali v suverénnu moc národného štátu nastoliť na svojom území poriadok a postarať sa o svojich občanov.“ Touto vierou v národný štát neotriasli ani roky komunizmu s ich päťročnicami, ani takzvaná Nová dohoda prezidenta Roosevelta v USA, no od konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov sa odrazu „začalo zdať, že štát nie je schopný splniť svoje sľuby.“ Potom Ronald Reagan a Margaret Thatcherová, vedení Hayekovou neviditeľnou rukou trhu „spustili tridsaťročnú orgiu konzumu a my sme vydali nielen peniaze, ktoré sme nemali, ale aj peniaze, ktoré nemali naše vnúčatá.“ Krach bankovníctva roku 2007 vyvolal vlnu protestov, no na rozdiel od predchádzajúcich kríz, keď sme sa domnievali, že tu je alternatíva, teraz pociťujeme len beznádej. „Otázka, čo robiť hrá dnes druhé husle – základnou otázkou je, kto to má urobiť. Bývalá jednota moci a politiky na úrovni národného štátu už neexistuje, značná časť sa jej vyparila do virtuálneho priestoru, mimo kontroly štátov. Politika je však naďalej miestna, obmedzená hranicami národných štátov.“  Zygmunt Bauman, ktorý pokladá súčasné masové demonštrácie za symptóm zúfalého hľadania prostriedkov riešenia problémov, sa na záver zahral na diablovho advokáta: „Hlboko na mňa zapôsobili tieto prejavy frustrácie, lebo predstavujú obrovskú silu. Je to však negatívna sila, hoci v totalitných krajinách (ako Líbya či Egypt) sa osvedčila ako účinný prostriedok na odstránenie toho, čo bolo.“ Tieto hnutia však ešte musia ukázať, že dokážu pôsobiť aj pozitívne, zatiaľ sme nevideli žiaden dôkaz, že sú schopné vybudovať budúcnosť. „Áno, vyčistiť stavenisko vedia, ale vedia vybudovať niečo nové?“

Leonidas Donskis pripomenul eufóriu, ktorá v baltických krajinách zavládla po rozpade Sovietskeho zväzu a ako príklad uviedol sedemdesiat kilometrovú ľudskú reťaz z Vilniusu do Tallinnu. V tom čase ľudia hlboko verili v moc štátu, no posledných dvadsať rokov „urýchlených dejín a urýchlených zmien urýchlilo aj tempo frustrácie a sklamania.“  Mnohých Litovcov štát sklamal, hoci „pravdu povediac, žiaden štát nedokáže reagovať adekvátne a nikde vo Východnej Európe sa nevynorila alternatívna vízia“. Všetky hnutia a revolúcie minulosti sa riadili dákou utopickou víziou, ale v dnešných časoch utópie umierajú pod tlakom reality. „Z realizovanej utópie sa stáva ideológia,“ vyhlásil Leonidas Donskis a to, čo teraz zažívame je hnutie roztrpčenosti, ľudia prestávajú chápať svet, ktorý ich obklopuje a jednou z posledných utópií sú dnes ľudské práva. „Nežijeme v utópii, ale vo svete roztrpčenosti, v zvláštnych časoch, keď sa zodpovednosť stala nedostatkovým tovarom.“ Litva prestala byť teritoriálnym štátom, keďže veľké množstvá Litovcov žijú v zahraničí a táto situácia si vyžaduje nový prístup: „naše konanie musí byť adekvátne na globálnej úrovni a plauzibilné na lokálnej úrovni, a zladiť tieto dve veci je mimoriadne ťažké.“

“Nie sme proti systému, systém je proti nám,“ vyhlásil španielsky aktivista Aitor Tinoco i Girona. Vysvetlil, že protestné hnutie v jeho krajine, ktoré sa začalo roku 2011, má svoj pôvod v zúfalej ekonomickej situácii: v 53-percentnej nezamestnanosti mládeže a 22-percentnej celkovej nezamestnanosti. Hnutie Real Democracy NOW! má tri hlavné mottá:  v prvom rade mu ide o radikalizáciu demokracie, ktorá zahŕňa celý rad problémov a všetky generácie; jej predstavitelia ďalej odmietajú byť tovarom v rukách politikov a trhov a bojujú proti únosu demokracie Trojkou; a hnutie sa zmocnilo ulíc a vnieslo do politiky nové myšlienky. „Utópia reprezentačnej demokracie je mŕtva. Predstavujeme nový spôsob myslenia a robenia politiky.“

Britsko-ruský novinár Peter Pomerantsev vysvetlil, že zvláštna situácia postmodernej diktatúry prinútila ruskú opozíciu sformulovať celkom nové východiská protestu, keďže obvyklé opozičné stratégie boli neúčinné. Spomenul Putinovho hlavného ideológa Vladislava Surkova, ktorý „nepotláča ideológie, ale si všetky ideológie privlastňuje – ak sa snažíte sformulovať stanovisko proti nemu, zistíte, že on už to stanovisko zaujal, privlastnil si tento priestor i jazyk.“ Ruská opozícia na to zareagovala tak, že sa začala venovať konkrétnej politike, zameranej na drobné veci, ako konkrétne cesty či lesy, ohrozené developermi. Vytvorila tiež nový pojem „verejného priestoru“, ktorý v Rusku dovtedy neexistoval.

Slovenský sociálny antropológ Juraj Buzalka rozobral vzťahy medzi trhmi a sociálnym protestom, odvolávajúc sa na úvodnú esej Martina M. Šimečku, v ktorej sa píše, že „povaha sveta je ukrytá mimo politických režimov.“  Podotkol, že podľa Stephena Gudemana náš život nikdy doteraz nebol tak hlboko penetrovaný trhmi a že sme sa na chtiac-nechtiac prispôsobili penetrácii trhových princípov.

Panelisti potom diskutovali o dlhodobom účinku protestného hnutia. Aitor Tinoco i Girona pokladá za najväčší prínos španielskych protestov zmenu politickej kultúry a zvýšenú participáciu, za ktorú vďačíme internetu a sociálnym médiám. „Internet je spoločným priestorom a jeho otvorená povaha je dôležitá, pretože prekonáva fragmentáciu a atomizáciu a tým podporuje vznik nového vedomia.“ Zygmunt Bauman poukázal na to, že sociálne hnutia často padnú do pasce inštitucionalizácie, ktorá ich oslabí, zatiaľ čo Leonidas Donskis sa nazdáva, že sociálne hnutia sú zárodkom budúcich politických strán: „Sociálne hnutia obnovujú ‘Seelengemeinschaft’ (duchovnú spoločnosť), ale akonáhle sa z nich stanú inštitúcie, ich príbeh si privlastní niekto iný a im neostane nič.“ Juraj Buzalka hovoril o adekvátnosti inštitúcií vo svete, v ktorom národný štát prekonal hlboké zmeny a Peter Pomerantsev si povzdychol nad tým, že jeho generácia vyrastala v presvedčení, že každá zmena je dobrá. „Rusko je už našťastie unavené slovom zmena, vládne tam zdravý skepticizmus voči zmenám a Rusko vyrastá z revolúcie.“ Opozícia začala byť účinná len vďaka výraznej zmene v myslení – podarilo sa im vytvoriť nový politický diskurz, čím zásadne zmenili situáciu a Putinov režim pritisli k múru.

Zygmunt Bauman pripomenul slávny výrok Martina Luthera Kinga: „Mám sen“, on sám by však skôr vyhlásil: „Mám podozrenie“. Prvé podozrenie sa týka toho, že „ZSSR nezničil disent, ale elity, ktorým sa už nechcelo vládnuť nad vzdialenými krajinami“. Druhé podozrenie sa týka Západu, „ktorý je radikálny, no protest prišiel v nesprávnom čase“. Parafrázujúc tézu Sigmunda Freuda, že civilizácia spočíva vo výmennej transakcii medzi istotou a slobodou, konštatoval, že v minulosti sme obetovali priveľa slobody za cenu istotu, zatiaľ čo v súčasnosti sa vážky prevážili priďaleko na opačnú stranu: „Priveľa istoty sme vymenili za nevídanú mieru slobody. Pre našu súčasnú situáciu je príznačná „neznalosť (nedokážeme odhadnúť, čo nás čaká) a neschopnosť (nič s tým nevieme urobiť), čo vyvoláva stav poníženia.“  V dejinách ľudstva sa kyvadlo vždy pohybovalo medzi slobodou a istotou: „Čím viac sa ľudia priblížili k absolútnej slobode (krajným prejavom je absolútny chaos), tým viac sme túžili po istote. A naopak: čím viac istoty ľudstvo dosiahlo (krajným prejavom je otrokárstvo) tým viac túžilo po slobode. V súčasnosti začíname pociťovať určitú únavu zo slobody, no ľudstvo zatiaľ nie je pripravené obetovať slobodu v mene väčšieho pokoja. Populistické strany využívajú túto situáciu a schovávajú sa za návrat k historickým koreňom.“

 

V. PANEL – O EXPERTOCH

Sobota, 17.11.2012

Na Stredoeurópskom fóre roku 2009 Václav Havel vyhlásil, že sme spravili chybu, pretože sme uverili ekonomickým expertom a časť svojej intelektuálnej a politickej zodpovednosti sme postúpili im. Traja poprední európski intelektuáli Lajos Bokros, Pascal Bruckner a Adam Michnik zamýšľali nad mocou expertov v dnešnom svete.

Moderátorka, nemecká polititologička Ulrike Ackermann na úvod pripomenula, že všetky hlavné témy tohtoročného Stredoeurópskeho fóra sú aktuálne aj pre Európsku úniu: láska k Európe a jej inštitúciám sa zmenila na nenávisť voči Bruselu; severné krajiny zas nenávidia európsky juh a obviňujú ho, že spôsobil krízu a všetci vospolok nenávidia elity a obviňujú ich z klamstva.  Celkovo sa za posledné tri roky „význam Európy vo svete zmenšil a úsporné opatrenia, ktorých sa dožadujú experti, vyvolávajú čoraz zúrivejšie spory“. Jedným z prvých príkladov úsporných opatrení bol takzvaný Bokrosov balíček, nazvaný podľa maďarského ministra financií: jeho reformy z roku 1995, spočívajúce v drastických škrtoch v sociálnych výdajoch a znížovaní reálnych príjmov boli svojho času mimoriadne nepopulárne. Bokrosov balíček – predobraz úsporných opatrení, ktoré v súčasnosti presadzuje EÚ – však ozdravil maďarskú ekonomiku.

Bývalý maďarský minister financií, v súčasnosti poslanec Európskeho parlamentu Lajos Bokros je presvedčený,  že v demokratickej spoločnosti experti zohrávajú rovnako významnú úlohu ako politici. „Problém nastáva vtedy, keď sa politici začnú pokladať za všemocných a vševedúcich a vytisnú na okraj expertov a naopak.“ Musí medzi nimi vládnuť vládla rovnováha, pretože obe krajnosti sú rovnako nebezpečné: príklad Chile za vlády generála Pinochet ukazuje, že krajina môže prosperovať ekonomicky pod vedením expertov, ale politicky neuspeje, ak je to diktatúra. V dnešnom Maďarsku sa zas „časť vládnucej elity pokladá za všemocnú a vševedúcu a nazdáva sa, že sa zaobíde bez expertov. V Maďarsku teraz pozorujeme výrazné zhoršovanie kvality demokracie.“  V súvislosti so súčasnými ekonomickými problémami v rámci EÚ sa môže zdať, že priveľmi prominentnú úlohu hrajú nevolení experti (napríklad tzv. Trojka),  „musíme si však uvedomiť, že krízu nezapríčinili experti, ale politici, ktorí unáhlene vytvorili menovú úniu bez toho, aby najprv harmonizovali finančnú politiku a bez toho, aby vzali do úvahy veľmi rozdielnu politickú kultúru na Severe a na Juhu. Európska únia ako politický projekt prežije len ak si ľudia uvedomia politické dôsledky ekonomickej politiky“. Lajos Bokros však napriek mnohým nedostatom EÚ tvrdí, že nesmieme zabúdať na doterajšie úspechy, ktoré prinášajú nádej, že sa podarí vyriešiť aj súčasnú krízu. „Nobelova cena mieru je prejav uznania za to, že za posledných 60 rokov medzi členskými štátmi EÚ nedošlo k vojne.  K ďalším vymoženostiam patrí aj vstup nových krajín do EÚ, jednotný trh a Schengenská zóna, čo ocení každý, kto si pamätá ostnaté drôty napríklad v Devíne.“

„Človek nemusí byť expert, aby videl, že Európa je v riadnej šlamastike,“ vyhlásil Pascal Bruckner, „a je to šlamastika, ktorá sa netýka len Európy, ale zasiahla aj krajiny ako Kolumbia či Ghana. Nie je správne obviňovať nadnárodný kapitalizmus – túto situáciu sme si spôsobili sami. Podľahli sme ilúzii, že po porážke komunizmu môžeme dovoliť ekonomike robiť si čo chce. Možno práve v tom tkvie počiatok našich problémov: Európu sme vnímali ako náš spoločný domov, v ktorom sme si nažívali ako v rozprávke a očakávali sme, že blahobyt sa zrodí z ničoho.“ Francúzsky filozof je presvedčený, že bolo veľkou chybou hlava-nehlava rozširovať EÚ: „Každá krajina, ktorá sa prihlásila, bola prijatá, ak vykázala čo len minimálne známky demokracie – to už sme rovno mohli prijať aj Azerbajdžan, Maroko či Brazíliu. No teraz sa ukazuje, že Európa neexistuje a Brusel je len byrokracia.“ Európania skutočne verili, že víťazstvo nad fašizmom a komunizmom znamenalo koniec dejín a že zbytok sveta pôjde v našich šľapajách, ale teraz sa píše rok 2012 a „krajiny tretieho sveta sa vynárajú z chudoby, zatiaľ čo my sa utápame v samoľúbosti. Naďalej žijeme v rozprávke a na to teraz doplácame. Kríza je pre Európu dôrazné upozornenie: buď sa zmeníme alebo sa rozpadneme.“ Pascal Bruckner nie je presvedčený, že sme za posledných šesťdesiat rokov zaznamenali veľké úspechy, ani to, že sa nám podarilo udržať mier nie je dôvod byť pyšní: „Je úžasné, že sme neviedli vojny jeden proti druhému, ale čo sme spravili pre Juhosláviu?“ Čo sa týka ekonomiky, ak chceme zachrániť trhové hospodárstvo, musíme ovládnuť Wall Street a City a nedovoliť, aby tieto inštitúcie ovládali nás.“ Pascal Bruckner skončil varovaním do budúcnosti: „Spravili sme veľkú chybu, že sme prenechali moc expertom a dovolili politikom stiahnuť sa do úzadia. Otázka je, či chceme takto aj ďalej pokračovať alebo či chceme, aby sa našim deťom žilo lepšie. Nemali by sme radšej zrušiť grécky úver miesto toho, aby sme Grécko pomaly zabíjali?“

Poľský novinár Adam Michnik bol zástancom reforiem, ktoré v Poľsku po páde komunizmu zaviedol Leszek Balcerowicz, pretože boli mimoriadne časy a ľudia boli ochotní znášať čokoľvek, len aby sa zbavili dedičstva komunizmu: „Poľsko bolo na dne a potrebovalo mocné vzopätie. Keď chcete prejsť cez rieku, nemôžete robiť malé kroky, musíte urobiť veľký skok, to však neznamená, že môžete dvadsať rokov robiť samé skoky.“ Úsporné opatrenia sú v určitých situáciách potrebné a je pochopiteľné, že Slováci, ako chudobnejší národ, nemajú chuť platiť za vysoké dôchodky v Grécku. Keby sme expertom dovolili robiť všetko, čo uznajú za vhodné, bola by to diktatúra, našťastie však „politici, ktorí si hovoria experti, si nemôžu robiť, čo chcú, inak in občania vo voľbách ukážu červenú kartu“. Adam Michnik nevidí veľký rozdiel medzi expertami a politikmi: „Bol Goebbels expert na propagandu? Bol Beria expert na diktatúru? Vo chvíli, keď sa expert stane politikom, musí očakávať, že ho budú hodnotiť ako politika. Hlavná otázka znie, čo je nebezpečnejšie – experti alebo fanatici, diktátori či idioti. Obávam sa toho, že moja krajina sa dostane do rúk fanatikov, ktorí sú presvedčení, že zjedli všetku múdrosť sveta.“ Napriek všetkým problémom Adam Michnik naďalej verí v európsky projekt: „Je to síce rozprávka, ale krásna rozprávka, tak prečo by sme sa jej mali vzdať? Skôr akoby sa rozpadla Európska únia sa rozpadne Veľká Británia (ak sa Škótsko osamostatní).“

 

VI. PANEL – O STRACHU

Nedeľa, 18.11.2012

O slobode a demokracii, o tom, čo vyvoláva strach a ako sa proti nemu brániť diskutovali literáti György Konrád, Radka Denemarková a Robert Menasse. Moderátorka, germanistka Jana Cviková definovala strach ako individuálnu fyzickú reakciu, keď sa musíme rozhodnúť, či sa pustíme do boja alebo sa dáme na útek. „Pred pred rokom 1989 by som nebola verila, keby mi niekto povedal, že sa nebudeme báť vysloviť názor. Dnes je všade množstvo názorov a začíname mať strach z priveľkého množstva podnetov, z toho, že sa v tomto svete unavíme. Je tento strach symptómom únavy zo slobody, ktorý spomínal profesor Bauman?“

Maďarský spisovateľ György Konrád dal strach do súvislosti so snahou moci privlastniť si jazyk: „Moc spočíva v slovách – slová sú stavebnými kameňmi moci a musia sa neustále opakovať, občania sa musia naspamäť naučiť a neustále ritualisticky omieľať vyprázdnené floskule, inak hrozí, že vypukne chaos.  Hovorí sa, že opakovanie je matkou múdrosti, no je aj matkou poslušnosti.“  Ak si v nedemokratickej spoločnosti „dakto dovolí používať iné slová, napísať text, ktorý nie je opakovaním, stáva sa podozrivým. Moc trestá každý odklon od predpísaného textu a tak vzniká cenzúra, ktorá je súčasťou jazyka moci“. György Konrád upozornil na to, že v Maďarsku po dvadsiatich rokoch vzniká nová štátostrana a vládne tam ideológia, postavená na populizme. Je to systém, ktorý chorvátsky spisovateľ Predrag Matvejević nazval demokratúrou. „Tam, kde demokracia nemá hlboké korene, kde sa ľudia nenaučili vysmievať stupidite moci, sa stupidita zmocní celej spoločnosti. Dúfam však, že sa ľudia prebudia a začnú samostatne rozmýšľať.“  A cenzúra plodí strach: „Keď poruším predpísané pravidlá, musím sa obávať represálií. V tvrdej diktatúre ide o život, v menej tvrdej diktatúre o živobytie.“

Nadväzujúc na tému cenzúry česká prozaička Radka Denemarková varovala, že sa nemáme dať zviesť „slovami, ktoré podvádzajú a ktoré sa nás snažia vtláčať do systému, ktorý je cestou do pekla“. Platí to obzvlášť v Českej republike, kde sa mnohí ľudia boja žiť vlastné životy a dávajú prednosť skúsenosti z druhej ruky. Upozornila, že autocenzúra môže byť rovnako nebezpečná: „Ľudia si sami stanovujú hranice, ktoré sa boja prekročiť, majú strach pozrieť sa na veci inak.“  Od roku 1989 prešlo primálo časum ľudia sa ešte celkom nespamätali z komunizmu: „So spoločnosťou je to ako s človekom: dostane sa z väzenia, ale psychicky je to troska.“  V situácii, keď slová pravica a ľavica stratili význam a politické strany sa zmenili na osobné projekty podnikateľov Radka Denemarková pociťuje „strach z toho, že sme blahobytná spoločnosť, ale blahobyt agresívne otupuje, mizne solidarita a nešťastní ľudia sú odsúvaní na okraj, akoby sme sa báli, že sa od nich nakazíme“.  Keď sa odstránia pomocné nálepky (národnostné, náboženské či tie, ktoré určujú politickú príslušnosť), ľudské chovanie je stále rovnaké. „Nesmieme dovoliť strachu, aby nás zlomil a nesmieme sa báť hovoriť aj o veciach ako bolesť, choroba či smrť, ktoré sú spoločné všetkým ľuďom na svete.“

Pre rakúskeho autora Roberta Menasseho strach znamená „život v tieni hrozby, ktorú nedokážeme pomenovať. Strach ako spoločenský úkaz je veľmi rozšírený, je to symptóm toho, že spoločnosť prišla o čosi veľmi dôležité“.  V posledných rokoch nastala zmena paradigmy, ľudia sa zas začínajú domáhať návratu od individuálnej ku kolektívnej identite. Tá sa viaže na minulosť, ľudia sa vracajú k minulosti, pretože si ju vedia predstaviť živšie ako budúcnosť. „Narastá strach a to je voda na mlyn pre populistov,“  ktorí sľubujú krásnu budúcnosť. Kedysi na to používali eufemizmy (ako v románe 1984), dnes sa uchyľujú k prázdnym frázam. „A v tom je naša šanca: môžeme sa v budúcnosti zmocniť tohto terénu a začať písať pravdu.“

V ďalšej diskusii sa panelisti zamerali na európske otázky. Robert Menasse vyhlásil, že prestávame chápať, čo znamená demokracia a k tejto neistote prispieva aj to, že európski politici sú volení v rámci svojich krajín, musia však robiť politiku 27 krajín.  György Konrád pripomenul, že každý región má svoju vlastnú identitu, ale byť Európanom je dnes jej neoodeliteľnou súčaťou. Európsku úniu označil za členitú a viacposchodovú stavbu, ktorá ešte nemá pevnú štruktúru. „No nesmieme sa báť a musíme pristavovať stále nové a nové poschodia.“  Radke Denemarkovej sa EÚ nejaví ako poschodová budova, ale skôr ako dedina s jednotlivými domčekmi, ktorej obyvatelia sa musia dohovoriť. Pokiaľ sa obávajú toho neznámeho a nevysvetliteľného, národná vlajka im dáva istotu. „Mentalita spoločnosti sa mení a v celej Európe pozorujeme, že skúsenosti sú neprenosné a že z historického hľadiska sa všetky národy chcú vidieť ako obete.“ Robert Menasse sa zamyslel nad podstatou demokracie a upozornil , že demokracia by nemala zaručovať práva väčšine, ale menšine. „Pre mňa je demokracia kompromis so mnou ako predstaviteľom vzdelaných občanov, ktorí budú vždy v menšine, otázka je, ako zabrániť tomu, aby nás nevyhubili.“ Demokracia, ktorej hlavným prostriedkom sú referendá, rozhodne nie je riešením. Na záver varoval: „Ak by sa zaviedla v Rakúsku, v priebehu dvoch týždňov by sme mali trest smrti a behom štyroch týždňov by z Viedne odchádzali transporty s cudzincami.“

 

VII. PANEL – O LÁSKE

Nedeľa, 18.11.2012

Prozaička Svetlana Žuchová vyspovedala českú sociologičku Jiřinu Šiklovú o o tom, či si starí ľudia zaslúžia našu lásku a úctu.

Jiřina Šiklová hneď na úvod objasnila, že „sex je v starobe rovnaký ako v mladosti, len pomalší a menej častý“ a že nevidí dôvod, prečo by sme starých ľudí mali milovať len preto, že sú starí – „môžeme si ich vážiť, ale nemusíme nutne dávať na ich rady, keďže ich skúsenosti môžu byť v dnešnom svete nepoužiteľné.“ Ako povedal Jan Werich, „ Každej blbec – starej – byl taky jednou mladej blbec. Možno sa nám zdá, že sa k starým ľuďom dnes správame zle, ale keby bolo samozrejmé mať dobrý vzťah k starým ľuďom, asi by nevzniklo prikázanie ‚Cti si otca svojho a matku svoju.‘“ Jiřina Šiklová pripomenula, že skôr než s láskou sa dnes stretávame s averziou voči starým ľuďom, ktorých je čoraz viac a sú čoraz viditeľnejší:„ Európa vymiera a hrozí nám nedostatok vnukov a pravnukov.“ Starých ľudí si kedysi vážili, hoci staroba je relatívna: slávna babička Boženy Němcovej mala len 54 rokov. „Čo keby sa teraz k niekomu nasťahovala 54-ročná matka bez peňazí a bez penzie? Opýtali by sa jej, či sa rekvalifikovala, či vie po anglicky.“ No za súčasný stav spoločnosti a politiky nesú zodpovednosť aj starí ľudia, hoci sú málokedy ochotní si to priznať. Oni sami aj niekedy šíria stereotypy o starých ľuďoch: „Keď človek stratí mocenskú silu, má tendenciu robiť zo seba úbožiaka. Starí ľudia o sebe tvrdia, že sú úbožiaci, aby nebudili averziu, čo je typické správanie minority.“ Láska a pravda, ktoré hlásal Václav Havel, sa v českej spoločnosti stali predmetom výsmechu, takzvaní „pravdoláskári“ sú znevažovaní.

 

VIII. PANEL – O PROTESTE

Nedeľa, 18.11.2012

Proces s Pussy Riot sa stal podnetom pre živú debatu o vzťahu moci a slobodného umeleckého výrazu, ale aj o láske a cenzúre. So spisovatetľom Michalom Hvoreckým diskutovali Milena Bartlová, Anna Daučíková, Anna Jermolajeva, Bertrand Ogilvie a Alison Klayman.

Česká umenovedkyňa Milena Bartlová vysvetlila, že svoj nedávny článok o Pussy Riot napísala, pretože ju rozčúlilo, že ich prípad sa prirovnáva k procesu s Plastic People of the Universe z čias totalitného Československa. „Toto prirovnanie ruský protest udomácňuje a tým zoslabuje jeho význam.“ Jediné, čo oba prípady majú spoločné je to, ako málo ľudí sa o nich v danej krajine dozvedelo. „Sila protestu Pussy Riot je však oveľa razantnejšia než sila českého undergroundu, ktorému išlo o možnosť slobodne tvoriť, zatiaľ čo protest ruských dievčin má silne feministický a protináboženský character a ich umeniu ide o život.“ Dodala, že „umenie, konkrétne vizuálne umenie je vynikajúci nástroj protestu, lebo ukazuje to, o čom sa v spoločnosti mlčí, no čo je súčasne mnohoznačné“.

Aj slovenská výtvarníčka a pedagogička Anna Daučíková pokladá protest Pussy Riot za autentické umenie a za takýto výborný projekt by som svojim študentom dala „áčko“. Vysoké IQ tohto protestu po formálnej i obsahovej stránke spočíva jednak vo výbere miesta („vstúpili do ikonostasu a rituálu so svojím vlastným ikonostasom a rituálom“), a jednak v samotnom texte piesne: „Kritizuje stav, keď ženská rola na pôde cirkvi je prítomná len cez postavu bohorodičky a cez spoluprácu cirkvi s vládou a poukazuje na to, že Putina sa možno zbaviť moci len pomocou nadprirodzených síl a rituálu“. Na osemdesiate roky minulého storočia, strávené v Rusku, Anna Daučíková spomína ako na obdobie, keď sa paradoxne cítila slobodnejšie než v Prahe či v Bratislave. „Doma sme zo všetkého zlého obviňovali okupantov, v Rusku sme mohli viniť len seba, a to nášmu postoju dodávalo čistotu.“

Ruská výtvarníčka Anna Jermolajeva uviedla akciu Pussy Riot do súvislosti s celým spektrom protestov, ktoré sa v Rusku odohrali za posledný rok. Spočiatku sa ich zúčastňovalo len niekoľko stoviek ľudí, no po zmanipulovaných voľbách a výmene stráže medzi Putinom a Medvedevom do ulíc vyšli tisícky ľudí. Pripojila sa k nim aj Anna Jermolajeva, ktorá teraz žije v Rakúsku „Keď som to po prvý raz zažila, plakala som od radosti.“ Na ukážke zo svojho najnovšieho filmu dokumentovala  dôvtipné nové formy protestu, ako napríklad demonštráciu hračiek v Barnaule. „Tento mikroprotest pomocou minimálnych prostriedkov dosiahol maximálny účinok.“  Anna Jermolajeva pripustila, že v porovnaní s protestujúcimi ruskými občanmi sa nachádza  v privilegovanom postavení, lebo žije na Západe a môže si viac dovoliť: „Politici sa pohybujú v obmedzenom rámci, ale umelec má postavenie dvorného blázna.“ Snaží sa však ovplyvniť dianie v Rusku – momentálne sa pokúša zohnať novinárske akreditácie pre študentov, ktorí protestujú pred budovou súdu.

Americká filmárka Alison Klayman poukázala na styčné body medzi prostriedkami, aké používajú Pussy Riot a politicky angažovaným umením čínskeho umelca Ai Weiweia, hrdinu jej celovečerného dokumentárneho filmu. Každý, kto sa v Číne zaujíma o Ai Weiweia vie aj o Pussy Riot. Spája ich to, že „vedome provokujú, orientujú sa na medzinárodné médiá a vyvolávajú obrovskú kritiku doma“. Vo svojom filme sa snažila Ai Weiweia zachytiť ako umelca i  aktivistu a ukázať kontrast medzi mediálnou hviezdou a politicky angažovaným občanom. „Prvoradá je pre neho komunikácia, do ktorej sa snaží zapojiť aj verejnosť. Menej hovorí o politických reformách a viac o úcte k individuálnym životom.“  Napriek tomu, že v Číne o ňom vie len zlomok obyvateľstva, pre režim  je dostatočnou hrozbou, aby na internete vymazal každú zmienku o ňom.  „Cenzúra je síce účinná, neznamená to však, že jeho posolstvo nie je aktuálne.“

Francúzsky filozof Bertrand Ogilvie prešiel od Pussy Riot k všeobecnejšej téme vzťahu medzi umením, politikou a účinkami, ktoré ich spájajú. „Hovoríme tu vlastne o angažovanom umení. Hlboké nedorozumenie spočíva v tom, že umenie je založené na vedomostiach.“ V skutočnosti sa umelecká činnosť odkláňa od rámca, definovaného vedomosťami a vzdelaním smerom k gestu, činu a prejavu vôle. „Základný rozdiel medzi vedením a poznaním na jednej strane a umením na druhej strane spočíva v tom, že umenie vytvára nový svet.“ Vizuálny emblém Stredoeurópskeho fóra, fotografia Petra Župníka, zobrazujúca popadané lístie v tvare srdca, vyvolala v Bertrandovi Ogilviem celý rad asociácií medzi politikou a umením. Podotkol, že obraz lístia zavádza do politiky sentiment: „Lístie môže ich odviať vietor alebo ho môže odpratať ktosi s metlou, no môže aj zakrývať stopy krvi. Temná dlažba navôkol symbolizuje obchodné vzťahy, no dlažebné kocky sa dajú vytrhnúť a hádzať na policajtov. Je to názorná ukážka schopnosti umenia zaviesť nás do podvrstiev vedomia a tým nás premeniť. Túto úlohu zohráva každé autentické umenie – dokazuje, že nič nie je dopredu stanovené a pevne konfigurované.“

Milena Bartlová pripomenula, že listy v tvare srdca odkazujú na srdiečko v podpise Václava Havla a že sa stretávame v novembri, na výročie Nežnej revolúcie. „No evokuje aj to, že sme zohnaní dohromady ako stádo, ktoré sa bráni.“ Bertrand Ogilvie vysvetlil, čo robí umenie skutočne politickým: „Umenie sa nachádza mimo zóny pozitívnej antropológie a prenáša nás do oblasti, ktorú obýva každé dieťa, skôr než sa naučí hovoriť dákym jazykom, skôr ako sa integruje do určitéhgo jazyka a kultúry. Tak isto umenie nám poskytuje miesto pre deidentifikáciu a tým nám umožňuje stať sa niekým iným.“