Filip Radunović:

Stredoeurópske Fórum oživuje ducha autentického intelektuálneho diskurzu sedemdesiatych a osemdesiattych rokov minulého storočia.

Kde sú dnešní a zajtrajší Schumannovia, Adenaueri a Havlovia? Ako premeniť nápady občanov na politický diskurz?  Stredoeurópske Fórum je jedným z mála miest, kde sa to dá uskutočniť.

Karel Schwarzenberg:

Jedným zo základných rozdielov medzi Západnou a Strednou Európou je, že sme zvyknutí sedieť a čakať. Očakávame, že pomoc príde od štátu a nesnažíme sa vziať iniciatívu do vlastných rúk, aby sme zlepšili situáciu. Očakávame, že vláda za nás vyrieši naše problémy. Toto je naša slabosť a občas za ňu musíme platiť.

A keď sa to vláde nepodarí, začneme počúvať populistov a demagógov, čo je ďalšia typická vlastnosť tohto regiónu.

Musíme sa naučiť, že ako malé krajiny si musíme väčšmi uvedomovať svoju stredoeurópsku identitu, náš osud a naše dejiny a že sa nemáme vydávať za niečo, čím nie sme. Je najvyšší čas povedať si, kde sme a kým sme a čo je naše dedičstvo a vyrovnať sa s tým v budúcnosti.

Marci Shore:

Jeden z problémov, s ktorým sa dnes stretávame je nielen otázka, či existuje historický precedent mobilizácie občanov, ale ako sa občania k tomuto dedičstvo stavajú. Postsovietska historiografia, najmä jej postrevizionistická škola, nám priniesla jeden základný poznatok: subjektivita sa nemusí vždy rovnať liberálnej subjektivite. Máme tendenciu predpokladať, že keď hovoríme o subjektivite, myslíme ľudí, ktorí sa angažujú za liberálne princípy. Empirická skúsenosť však ukazuje, že to nie je vždy tak – napríklad úspech Jobbik nie je len dôsledok pasivity. A rovnako aj nacionalistické demonštrácie vo Varšave minulý týždeň, pri ktorých podpálili dúhovú sochu v centre mesta, majú na svedomí ľudia, ktorí boli aktívni. Keď sa občania aktivizujú, nerobia to vždy demokratickým spôsobom a ani to od nich nemôžeme očakávať.

Stredná Európa nemá dosť dlhú demokratickú tradíciu na to, aby si pamätala a aby si kládla správne otázky, týkajúce sa minulosti. Chýba nám schopnosť klásť správne otázky, konfrontovať minulosť a otvorene sa postaviť k skutočným zdrojom zla.  Miesto toho sa stretávame s lacnou, no pochopiteľnou snahou potlačiť pocit viny, zvaľovať ho na iných a odmietnuť zodpovednosť.

Jedným z mýtov roku 1989 bola predstava, že sloboda a demokracia musí byť nutne príjemná a šťastná. Vziať na seba zodpovednosť za vytváranie občianskeho priestoru znamená klásť náročné otázky. A prijať zodpovednosť znamená znášať utrpenie. Musíme prekonať tento mýtus o šťastnej a príjemnej demokracii a vyrovnať sa s tým, že minulosť, ktorá nás prenasleduje je v nás a že nás čakajú ťažké rozhodnutia. Je to vyčerpávajúce a iba málo ľudí má silu dlhodobo sa angažovať takýmto spôsobom.

Rozhovor je umenie, v ktorom sa rozliční ľudia stretávajú, aby diskutovali o ťažkých otázkach a zaoberali sa rozličnými myšlienkami. A tento druh umenia rozhovoru je základom občianskej spoločnosti. Je úžasné, že sa v piatok večer Bratislave našlo toľko ľudí, ochotných stráviť tu s nami tri hodiny.

Jacek Żakowski:

Demokracia je ako náboženstvo. Buď veríte alebo nie. Väčšina z nás v ňu verí, musíme však rozlišovať medzi veriacimi a tými, čo chodia do kostola. V Poľsku je viac veriacich, než tých, čo chodia do kostola a s demokraciou je to tak isto. Väčšina ľudí v ňu verí, no keď sa ich spýtate: čo ste spravili pre demokraciu vo svojej krajine, odpoveď nie je veľmi povzbudzujúca. Nie sme zvyknutí na praktickú realizáciu demokracie – ako k tomu môžeme ľudí priviesť?

V Poľsku sa ľudia aktivizujú, keď sa ich niečo priamo dotkne. Napríklad nedostatok klobás. Potom začnú protestovať a keď klobásu dostanú, idú zas pekne domov. Dedičstvo komunizmu spočíva v tom, že po celé desaťročia v dôsledku protestov ľudia vždy dostali klobásy a potom sa vrátili domov.

Nejde len o to, aby ľudia ostávali na námestiach natrvalo, musia mať možnosť vrátiť sa domov. Problém je v tom, aby si zachovali aspoň určitý základný stupeň angažovanosti, aby neprestali čítať noviny, aby boli informovaní. Problém v Strednej Európe spočíva v tom, že na základnom stupni je vákuum a vďaka tomuto nedostatku občianskej aktivity je demokracia krehkejšia než populizmus. Keď nič neviete, ľahko uveríte.

Možno si v tejto debate kladieme nesprávnu základnú otázku. Občiansky priestor nezabíja len nedostatok tradície občianskeho aktivizmu, ale aj kapitalizmus. Nazdávam sa, že tieto dva faktory sú prepojené, a preto sme na tom horšie než ľudia inde na svete, kde sa vyskytuje len jeden z nich.

Zabudli sme ľuďom povedať, že demokracia nie je čosi, čo si človek vybojuje, ale že o ňu treba bojovať denno-denne. Je to neustály boj. A práve táto skúsenosť nám v našom regióne chýba – vieme, že ak chceme uživiť rodinu, musíme každý deň chodiť do práce, demokratická politika je však podobná, treba na nej neustále pracovať.

Slavenka Drakulić:

Po roku 1989 sme vo Východnej Európe jasne videli, že demokracia začala ako ‚prázdna forma‘, ako inštitúcie bez demokracie. Demokraciu sme museli vybudovať od základu a naplniť prázdnu formu obsahom (voľby, parlament, pluralitný systém).  Naďalej však fungujeme starým tradičným spôsobom, prevládajú kmeňové postoje a mentalita. A v tom je práve zdroj korupcie.

V bývalej Juhoslávii nezrušili žiadnu z kontrolných štruktúr, predovšetkým tajné služby, nikdy ich nikto nekonfrontoval, nekonali sa žiadne lustrácie.

Vždy tu existoval rozdiel medzi oficiálnymi dejinami a súkromnou pamäťou, hlboký a bolestný rozdiel. V škole sme sa učili jedny dejiny a doma pri stole sme počúvali celkom iné príbehy. Je veľmi ťažké prekonať túto priepasť medzi pamäťou, a to komplikuje všetko ostatné: chýbajú nám fakty, na ktorých by sme mohli vybudovať občiansky priestor.

Vojna v bývalej Juhoslávii, v Chorvátsku, Bosne, Kosove, nevypukla z jedného dňa na druhý. Vojna si vždy vyžaduje prípravu a k tej patrí potreba homogenizácie. Ak sa nehomegenizuješ, si zradca. Homogenita bráni akejkoľvek protivládnej činnosti.

Väčšina spoločnosti túži po istote, nie po slobode. Vidíme známky strachu a neistoty a otázka je, kto tieto znaky prečíta a kto s tým strachom niečo urobí. Ak to nespravia veľké politické strany, spraví to niekto iný. Populisti tento strach pomenujú a zmanipulujú a využijú ho na vlastné účely. Pred dvadsiatimi rokmi to bol len Jörg Haider v Rakúsku, teraz majú podobné strany silnú pozíciu v prinajmenšom dvadsiatich krajinách. Pravica je na vzostupe. A ako občianka sa toho bojím a bojím sa strachu.

V tejto diskusii sme sa nedotkli nezamestnanosti a toho, že drvivá väčšina nezamestnaných v mnohých krajinách sú mladí ľudia. Spoločnosť, ktorá má nezamestnané deti pod sebou píli konár, pretože tieto deti s tým budú musieť niečo urobiť. A to poskytuje pôdu pre sociálne zmeny, a v tom asi vidím hlavnú nádej do budúcnosti.

Péter Esterházy:

Mali by sme sa pozrieť na tri základné pojmy: občania – zodpovednosť – provinciálnosť. Čo je občan? Mám teraz na mysli Masarykovu definíciu občana. V Maďarsku občan existuje, no v každom historickom období sme mali len jedného. V tridsiatych rokoch bol jediným občanom Sándor Márai. Teraz je to Péter Nádas. Chýbajú nám občania, ľudia, ktorí dokážu byť verní sami sebe, byť autentickí. Prečo je to tak? Myslím si, že diktatúra a jej ideológia neboli natoľko dôležité , rozhodujúce bolo to, že diktatúra zničila mnohé tradície, medzi nimi i tradíciu klasickej sociálnej demokracie.

Nemali sme slobodu, ale za Kádára existovali súkromné ostrovčeky slobody.  Po roku 1956 miesto hesla ‚kto nie je s nami je proti nám‘ politici vymysleli jeho obmenu: ‚každý, kto nie je vyslovene proti nám je s nami‘.

V časoch diktatúry ľudia mali pocit, že nič nemôžu zmeniť a že nie sú za nič zodpovední. A keď diktatúra rozhoduje o všetkom, ľudia sa správajú ako malé deti, veria, že štát vyrieši všetky ich problémy. Z ľudí sa stávajú sebci a táto mentalita sa preniesla aj do deväťdesiatych rokov.

Ešte sme sa nenaučili, že ak niečo treba spraviť, musíme to spraviť sami – sami si musíme pozametať na dvore, nikto to za nás nespraví. Mladí ľudia však tento problém nevnímajú. Keď ho pochopia, začnú hľadať odpoveď, ale momentálne to pokladajú za problém staršej generácie, ktorý musíme vyriešiť my. Ale ja som šesťdesiatročný penzista, ktorý píše romány o ženských prsiach. Problémy sme nevyriešili, teraz je to na vás. Ak to neurobíte, čaká vás veľmi mútna budúcnosť.

Absolutizmus bol vždy veľmi príťažlivý. Naše dejiny sa vždy zvrtli na suverenite, a to môžu využiť populisti. Dnešní tridsiatnici sú ako deti, podrobujú sa autocenzúre. Za komunizmu sme hrali hru, naučili sme sa čítať medzi riadkami, používali sme metafory. Za diktatúry to bola dôstojná forma obrany. Ale zdá sa, že sa takúto hru hráme aj dnes, zmierili sme sa s tým, že hráme túto ponižujúcu hru na autocenzúru.

Jurgen Habermas hovoril o ústavnom národe, to však nie je prípad Východnej Európy, kde uvažujeme v kategóriách národného štátu a nevnímame súdržnosť, to, čo nás spája. To, čo nás spája nie je v súlade s realitou dnešného sveta. Populizmus vyvoláva city, zatiaľ čo liberalizmus je postavený na rozume. No populizmus nie sa nevyskytuje len u nás, rozmáha sa aj vo Francúzsku či v Holandsku: populizmus tiahne Európou.

Rudofl Chmel:

Zdá sa mi, že Slovensko má dve duše. Tá prvá je otvorené Slovensko, ktoré roku 1989 túžilo po slobode a demokracii. To druhé je zatvorené, zahľadené do seba, nezaujíma ho sloboda jednotlivca, pretože netúži po zodpovednosti.

Väčšina spoločnosti túži po istotách, nie po slobodách. To je situácia dnešného Slovenska. Dokonca aj v novembri 1989 (ktorý si pripomíname zabudnutím, ako máme vo zvyku) ľudia chceli lepší život. Najviac im chýbali spotrebné veci, cestovanie, na Slovensku bolo aj veľa ľudí, ktorí trpeli nedostatkom náboženskej slobody.  Keby im to režim vtedy poskytol, nemusel padnúť.

Demokracia chýbala len malej časti spoločnosti, nositeľom slobodnej spoločnosti. Tieto dve Slovenská existujú dodnes a podobne rozpoltené aj iné krajiny.

Foto: Peter Župník