Timothy Snyder:

Kniha Krvavé krajiny vznikla len vďaka prameňom, vďaka ľuďom, ktorí zomreli čoskoro po tom, ako o svojej skúsenosti vypovedali alebo ju opísali. Je pozoruhodné, že takéto pramene vôbec existujú, že môžeme zrekonštruovať týchto ľudí a znovu ich oživiť. Štrnásť miliónov je len číslo, no vďaka tomu, že tieto pramene existujú som sa mohol pokúsiť ukázať, že to bol zločin nie pre tie čísla, ale preto, že sa to týkalo jednotlivcov.

Každá krajina má svoju vlastnú koncepciu dejín, svoju vlastnú akadémiu vied. Vyplýva to z predstavy, že sami sebe najlepšie rozumieme, ale je to vlastne biografický klam, pretože v skutočnosti svoj vlastný život môžeme pochopiť len ak sa naň pozrieme očami iných. A tak isto ani Slovensko či Lotyšsko nikdy nepochopíme, ak nevezmeme do úvahy to, čo sa odohrávalo okolo. Nie je podstatné, odkiaľ pochádzate, ale k akej koncepcii dejín sa prikláňate, a ak dejiny pokladáte za uzavreté, moja kniha sa vám nebude páčiť.

Holokaust sa donedávna chápal minimálnym spôsobom, ako negatívna paradigma modernosti. Táto verzia však radikálne bagatelizuje – vychádza zo skúseností Holandska či Nemecka a prehliada skúsenosť Sovietskeho zväzu, kde žilo oveľa viac Židov a oveľa viac ich bolo zavraždených. Dejiny sa musia písať iným spôsobom, ktorý túto skutočnosť akceptuje.

Interpretácia holokaustu na základe pojmu modernosti vychádza z toho, že to, čo sa deje, sa odohráva v rámci istej spoločnosti. Masové vraždy sa však odohrali na okrajoch, nie v centre. Neodohrali sa v Moskve či Berlíne, ale na ich periférii, tam kde sa tieto dva režimy stretli a prelínali. Nesúhlasím s paradigmou Arendtovej a Baumana, ktorá nás vedie nesprávnym smerom, smerom k metaforám ako napríklad továreň na vraždy. Podstatou holokaustu sú však jednotlivci, ktorí zabíjajú iných jednotlivcov zblízka. Polovicu obetí zastrelili a vraždenie plynom bolo najmä spočiatku veľmi primitívne, nebolo na ňom nič moderné. Dopúšťali sa ho konkrétni jednotlivci, ktorí boli v bezprostrednej blízkosti iných konkrétnych jednotlivcov. Koncept modernosti nám pomáha dištancovať sa od spôsobu, akým sa všetko v skutočnosti odohrávalo.

Jedným z nedostatkov Baumanovej definície holokaustu ako prejavu modernosti je to, že sa odvoláva na jeho priemyselný a rozsah. Ale rozsah v skutočnosti nie je podstatný: nikto nezabil milión ľudí, jeden jednotlivec zabil najviac tisíc ľudí. Podľa mňa termín ‘priemyselný’ nás nič nové nemôže naučiť. Na Holokauste ako operácii nebolo nič priemyselné. V porovnaní s technologicky vyvinutými priemyselnými odvetviami 20. storočia, ako napríklad chemickými továrňami či výrobou zbraní, bolo pomerne jednoduché presunúť milión ľudí hore-dolu a zabiť ich. Ak o tom uvažujeme v priemyselných kategóriách, odľudšťuje nás to a poľudšťuje to zločincov.

Slovensko nie je súčasťou Krvavého územia, ktoré vymedzujem ako miesta, kde nacisti zosadili vládu a nastolili vlastný režim. Preto sem nerátam Rumunsko, Slovensko, Maďarsko či vichystický režim vo Francúzsku, ktoré mali vlastné profašistické vlády. Tieto krajiny sú však súčasťou podobného úkazu, no ich povojnové osudy sa líšia. Krajiny ako Francúzsko a Taliansko mali po vojne to šťastie, že sa stali súčasťou Západnej Európy a tým pádom mohli zabudnúť na svoju minulosť. Dnes je však diskusia o pamäti vo Francúzsku či Taliansku veľmi podobná debatám na Slovensku.

Nepovedal by som, že slovenská skúsenosť je zvláštna, skôr je typická. Ak v takmer každej rodine bol nacista aj komunista, podobne tomu bolo aj v Stredoveku, keď každá rodina mala pre istotu vojaka aj kňaza. Keby sme brali ideológiu vážne, znamenalo by to, že každý člen komunistickej strany či NSDAP bol presvedčený komunista či nacista. Skutočnosť je však taká, že napríklad mnohí Poliaci, ktorí za vojny zabíjali Židov, po vojne vstúpili do komunistickej strany. Nie preto, že boli zlí, ale preto, aby za sebou zamietli stopy. Ako povedal Jan Gross, keď raz kolaborujete s jedným režimom, je veľká pravdepodobnosť, že budete kolaborovať aj s nasledujúcim. Dvojitá kolaborácia bola masový úkaz. Okupanti nepozabíjali všetkých miestnych vojakov a úradníkov, len naverbovali tých, čo slúžili predchádzajúcemu režimu.

Keď sa dnešní Američania rozprávajú s Poliakmi, ľahko sa im hovorí: ako ste mohli dopustiť, aby došlo k holokaustu? Pravda je však taká, že aj v Spojených štátoch bol  veľký antisemitizmus. Američania a Rusi sú rovnako nekritickí a rovnako málo premýšľajú o svojej minulosti. Nacistická propaganda tvrdila, že 2. Svetová vojna je židovská vojna, a v Británii a USA toto tvrdenie padlo na živnú pôdu. Medzičasom sme sami seba presvedčili, že sme sa sa do 2. Svetovej vojny zapojili preto, aby sme zachránili Židov, v skutočnosti sa však americký prezident musel vysporiadať s domácim antisemitizmom a musel sa tváriť, že vojna nemá so Židmi nič spoločné. Je dôležité, aby sme si priznali, aké morálne stanovisko sme v tom čase zastávali.

Martin M. Šimečka.

Foto: Peter Župník