Ako sa z dobrého človeka stane zlý ukázal jeden z najslávnejších sociálnopsychologických experimentov, aké boli doteraz urobené: v pokuse Philipa Zimbarda stačilo z náhodne vybraných osôb urobiť v experimente väzenských dozorcov – a tí v priebehu niekoľkých dní začali ponižovať iných ľudí, rovnako náhodne vybraných, tých, ktorým pripadla rola trestancov. Dozorcovia im postupne ubližovali čoraz brutálnejšie, jedoducho preto, že pravidlá experimentu to umožňovali.

Dejiny sú plné príkladov ľahkosti takejto premeny, osobitne moderné dejiny. Je to hrozivo jednoduché. Keď sa spoločnosť začne otriasať vo svojich základoch, celú spoločnosť akoby napadne vírus, ktorý ľudí zbavuje zábran ubližovať tým, ktorým naraz ubližovať môžu.

Roku 1963 vyšla kniha  Hannah Arendtovej Eichman v Jeruzaleme. Hannah Arendt skúmala svedectvo Hitlerovho úradníka, ktorý mal na starosti chod vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Zaujímal ju mechanizmus, ktorým sa z neho stalo monštrum, a preto neignorovala to, čo vyšetrovateľom opakoval: “len som plnil príkazy”. Venovala sa jeho dôvodom do hĺbky, a jej známy záver znel: toto totálne, priepastné zlo nebolo monštruózne, ale banálne. Ten záver vtedy jej čitateľov šokoval a pobúril proti nej, no časom sa zrejme práve preto vryl tak hlboko, že vznikol nový stereotyp zla: poslušného zla v glotových rukávoch,  systematického byrokrata, súčiastke obludného súkolia. Je čas pripomenúť si, že diagnóza banálneho zla, ktorú vyslovila Hannah Arendt, je hlbšia, a platí nielen o totalitných režimoch, ale univerzálne, a zahrnuje aj zlo, ktoré vidíme expandovať v posledných rokoch. To, o ktorom chceme hovoriťv Bratislave na Stredoeurópskom fóre 2017.

Banálne zlo Adolfa Eichmana totiž nespočívalo v jeho úradníckej poslušnosti: pod poslušnosťou bolo niečo silnejšie, čo mu umožnilo plniť príkazy masového vraždenia a starať sa o jeho hladký chod, a to bol princíp nemyslenia a necítenia, v ktorom Hannah Arendt idendifikovala neschopnosť či nemožnosť akéhokoľvek vážnejšieho vnútorného rozhovoru so sebou samým.

Aj my žijeme v čase veľkých otrasov. A aj terajšie otrasy, tak ako  najväčšie otrasy 20. storočia, súvisia s obrovským zneistením, ktoré so sebou prináša triumf globalizačných procesov. Z verejného diskurzu v posledných rokoch a mesiacoch postupne vymizli zábrany, a politici a kandidáti na politikov nás navykajú vidieť v iných skupinách ľudí masu, bremeno, potenciálnu hrozbu, čím seba i nás  vedome či nevedome pripravujú na to, aby sme v nich prestali vidieť ľudí.

V čase, keď k nám teoreticky dosiahne každý hlas, v čase totálneho informačného prepojenia, sme v situácii, ktorá vnútorný rozhovor, ten nutný predpoklad osobnej zodpovednosti jednotlivca za svoje konanie, skôr potláča, než by ho povzbudzovala. Už tým, že dnes už väčšiu časť svojich dní trávime zosieťovaní, technológie nás už vôbec, ani na chvíľu nenechávajú osamote so sebou. Ale najmä spôsobom, ako sieťovanie prebieha. Algoritmy vyhľadávačov a sociálnych sietí nás utvrdzujú v tom, v čom chceme, aby nás utvrdzovali. Nič nevedia prepojiť tak účinne ako pocit krivdy, pobúrenie, hnev, zúrivosť, ktoré sa tak môžu šíriť ďalej a ďalej ako vírus v potrubí. Spomedzi všetkých generátorov klikov, všetkých silných podnetov, skutočných či vyfabrikovaných, je agresivita tým najsilnejším. Na tom stojí biznismodel dnešného internetu. Uvedomujeme si to, no problém je v tom, že systém, ktorého súčasťou všetci sme, už žije vlastným životom. Ako je to možné a či máme vôbec nádej to zmeniť, budú témy o ktorých treba diskutovať .

Ako to mohlo zájsť tak ďaleko, a aké sú šance, že sa tento systém dá zmeniť, aj o tom chceme hovoriť na Stredoeurópskom fóre 2017.

Stredná Európa sa v posledných mesiacoch a rokoch stala neuralgickým bodom, od ktorého môže môže závisieť budúcnosť celého európskeho projektu. V malých krajinách ako Slovensko či Česko dnes  ide už o viac, než len o ich vlastný osud. Zošalieť a stotožniť sa s nemysliacim zlom môže celá spoločnosť. Vieme však, že to nie je nevratný proces. Nakoniec, v dvadsiatom storočí bola na niekoľko rokov takýmto peklom skoro celá Európa. Národy sa nakazili banálnym zlom aj bez internetu.

Francúzsky filozof Bruno Latour tvrdí, že dnes sa Európa už musí “vrátiť na Zem,” má najvyšší čas. “Bez ohľadu na to, že si uvedomujeme rôzne hrozby, ktoré to so so sebou prináša, budeme musieť prijať na náš kontinent milióny ľudí, ktorí pre kombináciu následkov vojen, zlyhaní globalizácie a klimatickej zmeny budú musieť (tak ako my, proti nám, alebo spolu s nami) hľadať krajinu, v ktorej budú môcť žiť oni a ich deti.” Ako to však môžeme my – tunajší – zvládnuť? A ako to môžu zvládnuť príchodzí? Aké sú stratégie proti všeobecnej strate pocitu bezpečia? Doterajšie mechanizmy a koncepty, donedávna také úspešné, strácajú účinnosť, bežia naprázdno. Čo treba urobiť, aby ľudia neskončili vrhnutí napospas bezmyšlienkovitému zlu?  Ako mu môžeme sami neprepadnúť?

Chceme o tom hovoriť s tými najzaujímavejšími európskymi a svetovými autormi v Bratislave na Stredoeurópskom fóre 2017.