Ivan Krastev – vo svojom texte k pandémií v čase, keď sa v Európe rozbiehala – mal v titulku zvedavú nedočkavosť: Je už zajtra?

Stále však nie je. Ani teraz, o pol roka neskôr, ešte nie je zajtra. Aj keď znamenia zmeny sa kopia. Nie úplne všetky sú zlovestné, ale nepochybne väčšina z nich. Rachot rozpadávajúcich sa ľadovcov, vriaci asfalt na uliciach miest, požiare na Sibíri. Navykli sme si na to. Znamení je stále viac, ale my si zvykáme stále rýchlejšie.

Znamením bola aj bizarná oranžová štica Donalda Trumpa, ktorý žiadne výstražné znamenia okolo seba nevidí, je obdarený autentickou slepotou. Jeho nástup avizoval novú globálnu paradigmu, novú politickú estetiku, ktorá vynáša do čela štátov postavy s črtami žiarlivých klaunov. Ešte pred pár rokmi nepredstaviteľné, ale dá sa s tým žiť, keďže zvyknúť sa dá na všetko.  

Výnimkou bol len nečakaný, akokoľvek očakávateľný, nástup pandémie. Aj ten mnohí vnímajú ako zlovestné znamenie. Ale v niečom iné: nemožno si naňho zvyknúť, pretože vírus hrozí smrťou bezprostredne, hneď teraz, a pretože naňho nemusíme reagovať len bezmocnosťou, je tu totiž možnosť vyhnúť sa mu fyzickou izoláciou.

NEROVNOSŤ!

Možnosti vyhnúť sa vírusu, a teda prežiť pandémiu, však nemáme všetci rovnaké, ani približne. Nehovoriac o tom, aké rozdielne sú šance ľudí na dôstojný život v izolácii a šance na to, ako prežiť ekonomické následky pandémie bez toho, aby nenávratne upadli do paralyzujúcej biedy. 

Táto aktuálne obnažená nerovnosť bude jednou z hlavných tém Stredoeurópskeho fóra 2020. Zásadná nerovnosť šancí je prvý a základný znak roku pandémie, nerovnosť šancí na fyzické prežitie, ako aj šancí na dôstojnú budúcnosť. Tento bolestný poznatok je impulzom k širokej debate o ekonomických modeloch, ktoré by nerovnosť zmenšovali, keďže tie existujúce ju zväčšujú. A to je zasa mimoriadna príležitosť nastoliť aj mimo expertných okruhov debatu o nových ekonomických modeloch ako otázku prežitia. Prežitia civilizovanej spoločnosti, aj prežitia biosféry.

Vlády vedené klaunmi sa voči bezprostrednej hrozbe pandémie väčšinou ukázali ako bezradné. Ostatne, podobne bezradné sa zdajú byť voči jej ekonomickým následkom. Viacerí autori zato zaznamenali, že v Európe v prvých týždňoch od vypuknutia získala nečakanú vážnosť racionalita reprezentovaná vedou, predovšetkými lekármi a biológmi, ale aj antropológmi, ekonómami a kompetentným spravovaním verejných vecí. Odrazu sme všetci chceli vedieť, čo hovoria tí, čo tomu rozumejú – asi preto, že sme dostali strach. Konjunktúra rozumu časom opadla (privykli sme), aj keď niečo z tejto skúsenosti ostáva. 

NOVÍ ŽIDIA!

Oveľa väčšiu silu, než táto krátka skúsenosť, má však atavistická odpoveď na bezprostredné ohrozenie, ktorá je inštinktívna: ujsť. Čo v sociálnej psychológii znamená opevniť sa pred svetom, znamená ohrady, múry, ploty, zamknúť sa do svojej istoty. Znamená to vylučovanie všetkého, čo sa od nás líši, stiahnutie sa do nezmeniteľných schém a starých pravidiel. Je to  – paralelne s celkovým, dlhodobým zneistením z nepredvídateľnej budúcnosti – psychologické momentum pre antipluralitnú, antiliberálnu politiku, politiku, nachádzajúcu zaľúbenie v autoritárskej minulosti. Táto politika v posledných rokoch a osobitne v posledných mesiacoch (okrem iných častí sveta) v postkomunistickej Strednej a Východnej Európe víťazí. Stredoeurópske fórum 2020 bude hovoriť o obetiach autoritárskych nálad, ktorými sú zo všetkých najviac ľudia s menšinovou sexuálnou orientáciou. “Homosexuáli sú noví Židia,” povedala Agniezska Holland pred pár rokmi. Dnes sa v niektorých regiónoch Poľska zavádzajú takzvané no-gay zóny – zóny bez gayov. Metafora Agnieszky Holland už nie je metaforou. 

ZNEHODNOTENIE!

Politici tvrdia, že potieraním práv gejov a lesieb, či obmedzovaním práv žien bránia naše pôvodné základné hodnoty judeokresťanskej civilizácie, a ony sú tým, čo v neistom čase každý národ potrebuje najviac. Môže to však byť aj presne naopak – pôvodné základné hodnoty judeokresťanskej civilizácie tým rozkladajú. A aj o tom bude Stredoeurópske fórum 2020.

Aj preto, že bez autentických hodnôt ohrozenie – v malej dávke, ako akýsi preddavok, ho práve zakúšame pri pandémii – robí z ľudí osamelý dav, ešte osamelejší než aký bol, kým necítil hrozbu. Žiadny človek, žiadna rodina, žiadne mesto, žiadny národ, žiadna kultúra, dokonca ani žiadny kontinent sa nezachráni sám, záchrana je len v spolupráci. Je ľahké pochopiť to rozumom, ale ten nás neprinúti myslieť, cítiť a rozhodovať sa proti inštinktu, kážucemu vždy dať prednosť sebe, svojej domnelej istote. Spojiť seba s ne-sebou, vnímať inú bytosť ako rovnako dôležitú, je hlboko kontraintuitívne, a je to možné len vďaka bytostným argumentom, bytostnej motivácii, silnejšej než sú argumenty racionálne. Takto bytostné argumenty nikdy neboli považované za argumenty tradície, pretože tradícia môže existovať len zafixovaná v zvykoch, príkazoch, zákazoch a predpisoch, zatiaľ čo bytostné motívy nemôžu byť iné než živé. Pritom láska k blížnemu, ktorým je ktokoľvek a ktorej modernou obdobou je koncept ľudských práv, je tou najstaršou univerzálnou hodnotou, akú Európa má. Úlohou Stredoeurópskeho fóra 2020 bude hovoriť o hodnotách inak.

Zatiaľčo zdravotná kríza a reťaz ďalších kríz, ktoré prichádzajú v jej závese, rozohrávajú svoj part, uprostred toho všetkého a bez ohľadu na to vznikla v Spojených štátoch mohutná občianska reakcia na bezprávie a neúnosnú policajnú brutalitu voči Afroameričanom. Pocit, že takto to už s rasizmom ďalej nejde, dlho, možno nikdy nebol taký všeobecný, ako na jar a v lete 2020, vyžaruje do Európy, a mobilizuje najmä na mladých Európanov na Západe. Máme dočinenia s novou transatlantickou spoluprácou – s transatlantickou občianskou solidaritou. V Európe útočIA slová Black Lives Matter na ľahostajnosť k životom prisťahovalcov z Afriky a Ázie, v našej časti Európy voči životom Rómov, ktorí tu žijú po stáročia, a napriek tomu desaťtisíce z nich v slumoch, v beznádejnej chudobe segregovaných osád, bez skutočného prístupu k vzdelaniu. 

Ako pandémia postupuje, stáva sa chorobou chudobných, neviditeľných. A medzi nimi sú to vo veľkej väčšine práve “čierne životy”, čo visia na vlásku.

NESKORO?

Ešte stále nie je “zajtra”. Čo je tiež dôvod, prečo ešte stále nie je neskoro. Napriek vlastnostiam dynamiky dejín, napriek predikciám. Aj nepredvítateľnosť patrí k dejinám a ich smerovanie nie je na sto percent vopred dané. Myseľ vie sama seba meniť, a aj beh dejín má svoju plasticitu. Človek má slobodnú vôľu a ako dokazuje súčasná neuroveda, rozhoduje sa – niekedy – aj nezávisle, a nie iba vypočítateľne podľa príslušných chemických a fyzikálnych vstupov. Čiže, slobodne. To je dôvod, prečo má zmysel diskutovať. Práve takto slobodné bude tohtoročné Stredoeurópske fórum 2020.